Žaloba Izraelskej obchodnej komory na Slovensku na vydavateľstvo Petit Press

19. septembra roku 2012 navštívil Bratislavu predseda Europarlamentu Martin Schultz. Primátor mesta Bratislava Milan Ftáčnik spolu s poslancom európskeho parlamentu Borisom Zalom požiadali autora projektu Miloša Žiaka, aby v rámci prehliadky Bratislavy objasnil pri modeli synagógy projekt pánovi Schultzovi. Martin Schultz prejavil o realizáciu projektu veľký záujem. Následne vyzval poslanec európskeho parlamentu Boris Zala členov Izraelskej obchodnej komory na Slovensku, aby predviedli projekt poslancom európskeho parlamentu v rámci akcie Eurochanuka v decembri roku 2012.

Pre potreby prezentácie projektu vydala Izraelská obchodná komora na Slovensku trojjazyčnú knižnú publikáciu s názvom A tribute to Chatam Sofer/Pocta Chatamovi Soferovi s priloženým DVD, na ktorom bol spracovaný na námet Miloša Žiaka 10 minútový výkladovo-dokumentárny film režiséra Andreja Zmečeka s názvom Journey to the Lost City/Cesta do Strateného mesta.

V rokoch 2011 – 2012 bolo preinvestovaných v prospech projektu Stratené mesto cca 440 000 eur. Projekt mal pozitívnu odozvu vo väčšine domácich médií aj v zahraničí (Jewish weekly – New York, Jewish Chronicle – Londýn, na internete bola informácia o projekte šírená prostredníctvom Jewish Telegraf, o projekte sa objavili správy v izraelskej tlači).

8. augusta 2012, teda rok po tom, ako bola ukončená prvá etapa (koncert, konferencia, publikovanie prvých knižných rukopisov v štyroch jazykoch, september 2001) realizácie projektu Stratené mesto Bratislava – Pozsony – Pressburg a kulminovala realizácia druhej fázy (vztýčenie modelu synagógy, publikovanie bedekrov Zbúraná židovská Bratislava v šiestich jazykoch, otvorenie novej turistickej trasy, júl-september 2012) vyšiel v denníku Sme článok s titulkom „Stratené mesto má aj podsvetie“ a s podtitulkom „Na projekte Úradu vlády sa podieľa podnikateľ z mafiánskych zoznamov“. Súčasťou článku bola veta, ktorá údajne opodstatňovala použitie slov „mafia“ a „podsvetie“. Veta znela: „Vlani unikli z polície ďalšie zoznamy. Borbély je na nich v skupine sýkorovcov“. Pod časovým určením „vlani“ bolo treba rozumieť rok 2011, keďže článok vyšiel v roku 2012. Článok odkazoval na skutočnosť, že v prvej etape projektu bola hudobná skupina The Klezmatics z New Yorku ubytovaná v bratislavskom hoteli Gaudio, kde sa na počesť tejto skupiny a spustenia projektu konal raut pre partnerov projektu. Majiteľom hotela Gaudio je firma Františka Borbélyho, ktorý s cieľom podporiť vznikajúci projekt vložil do projektu formou vecného plnenia ubytovanie a stravu pre členov najvýznamnejšej svetovej hudobnej skupiny v žánri klezmer hudby, ako aj cattering na raut, všetko spolu vo výške 4 047 Eur. V danom roku 2011, kedy bolo preinvestovaných v projekte spolu viac ako 157 000 Eur (finančná podpora projektu z Úradu vlády bola 30 000 Eur, väčšiu časť peňazí vložili členovia Izraelskej obchodnej komory na Slovensku a súkromné osoby, respektíve podnikatelia, ktorí sa dobrovoľne rozhodli podporiť projekt) tvorila výška vyčísleného nefinančného vkladu hotelu Gaudio 2,58 % z celkovej sumy. V roku 2012 nepatril hotel Gaudio medzi partnerov, respektíve podporovateľov projektu, takže jeho vklad z celkovej sumy cca 440 000 Eur v priebehu rokov 2011-2012 klesol na 0,9 %.

Takto formulovaný útok zo strany denníka Sme ma zarazil. Po prvé, patril som medzi prvých akcionárov, ktorí pomohli denníku Sme začiatkom roku 1993 vzniknúť. Denník Sme vznikol ako gesto protestu proti vtedajším predsedom vlády Vladimírom Mečiarom nariadenej likvidácii „ducha“ denníka Smena, ktorého vydavateľom bol Slovenský ústredný výbor Socialistického zväzu mládeže. Po druhé, patril som medzi verejných podporovateľov autora mediálneho projektu s názvom denník Sme a jeho prvého šéfredaktora Karola Ježíka a bol som aj dlhoročným prispievateľom denníka v najťažšom období spoločensko-politického etablovania sa tohto denníka na Slovensku v rokoch 1993-2000). Po tretie, po tragickej smrti Karola Ježíka koncom roku 1998 nastúpil na miesto šéfredaktora môj najlepší priateľ spisovateľ Milan Šimečka (1999-2007). Po štvrté, jeden z hlavných akcionárov vydavateľstva Petit Press, ktoré vydáva dnešný denník Sme je členom Izraelskej obchodnej komory na Slovensku od roku 2008.

(Musím ale sebakriticky priznať, že po odchode (presnejšie: vyštvaní) môjho najlepšieho priateľa Milana Šimečku z denníka Sme som sa o ďalší osud denníka nezaujímal, ani som ho nečítal.)

Rozhodol som sa preto zatelefonovať riaditeľovi vydavateľstva Petit Press Alexejovi Fulmekovi, s ktorým sa poznáme a priatelíme dlhé roky a dohodol som si s ním stretnutie. Počas nášho stretnutia som Fulmekovi objasnil obsah aj rozsah verejnoprospešného projektu Stratené mesto Bratislava – Pozsony – Pressburg. Fulmek mi povedal, že projekt pozná a patrí medzi jeho fanúšikov. Objasnil som mu skutočnosť, že Borbély z projektu Stratené mesto nič neukradol, naopak, že do projektu prispel vecným vkladom, takže nevidím dôvod, prečo by ho mal denník Sme v súvislosti s projektom škandalizovať. Vysvetlil som mu, že Borbélyho poznám už viac ako 17 rokov a že od novembra roku 2011 s ním podnikám v spoločnej firme Mil-Mil, s.r.o. (v bratislavskej Mestskej časti Petržalka sme vybudovali spolu terasovitú reštauráciu s pivárňou) ale žiadne správanie Borbélyho, ktoré by odkazovalo na jeho zaradenie do hierarchie osôb v rámci skupiny organizovaného zločinu (mafia) som si predtým, ani počas spoločného podnikania nevšimol. Pokiaľ má denník Sme konkrétne dôkazy o zločineckej činnosti, ktorú Borbély organizuje, respektíve o jeho účasti na činnosti skupiny v rámci organizovaného zločinu mal by to neodkladne oznámiť polícii.

Následne som Fulmekovi predložil kópiu výpisu z registra trestov Františka Borbélyho, pričom výpis hovorí o tom, že František Borbély nemá záznam v registri trestov (kópiu, ktorú som predložil Fulmekovi, prikladám). Upozornil som ho, že redakcii denníka Sme sa nemusí páčiť predmet ani spôsoby podnikania Františka Borbélyho, ale pokiaľ osoba nie je právoplatne odsúdená platí pre každého občana prezumpcia neviny.

Fulmek mi na to odpovedal, že v roku 2011 denníku Sme odovzdal bývalý prezident policajného zboru Jaroslav Spišiak zoznam mien mafiánov, ktorý je v médiách označovaný ako tzv. mafiánske zoznamy, čo korešpondovalo s tvrdením článku z 08. 08. 2012: „Vlani unikli z polície ďalšie zoznamy“.

Požiadal som Fulmeka, aby mi predložil zoznamy mien, o ktorých tvrdí, že ide o mafiánov, ako aj dôkaz, že ide o “pravé“, príslušným odborom polície vypracované a overené zoznamy, nie o podvrh, respektíve falzifikát, vypracovaný redaktormi denníka Sme. Fulmek ma odbil smiechom.

Povedal som mu, že sa budem domáhať dôkazov (teda predloženia políciou overeného mafiánskeho zoznamu, na ktorý sa denník Sme odvoláva), prostredníctvom žaloby na denník Sme. Nie je predsa možné, aby denník len tak poškodzoval meno moje, meno projektu Stratené mesto a meno Izraelskej obchodnej komory na Slovensku, ktorá je iniciátorom realizácie dnes už medzinárodne uznávaného projektu. Z pobavených reakcií Alexeja Fulmeka bolo zrejmé, že som vyhrážkou o žalobe neurobil na neho žiadny dojem, keďže zrejme so žalobami podobného typu má dostatok skúseností. Napriek tomu mi ponúkol, že prehovorí so šéfredaktorom Matúšom Kostolným a predložia mi smerom do budúcnosti (aby sa podobný incident neopakoval) návrh dohody, prijateľný pre obe strany. Naivne som si myslel, že tým chcel Fulmek vyjadriť ohľad na naše dlhoročné priateľské vzťahy.

16. novembra 2012 dostala do počítačovej poštovej schránky moja manželka z e-mailovej adresy Alexej.Fulmek@petitpress.sk text, ktorý začína slovami: „Marina, ahoj, nemám Milošov mail, tak mu píšem na Tvoj, aby vedel, že som nezabudol na problém, ktorý sme riešili“.

V texte je jednoznačne napísané, že riaditeľ Fulmek aj šéfredaktor Kostolný rozumejú „výnimočnosti“ (citát) projektu a že ho „radi podporia“ (citát). Poburuje ich však skutočnosť, že by František Borbély podporou tohto výnimočného projektu mohol byť „legitimizovaný ako bezúhonný podnikateľ“.

Prísľub denníka Sme, ktorý mal utlmiť moje rozhorčenie, bol vyjadrený rovnako explicitne. Denník Sme nebude (v budúcnosti) „titulkovať text“ (rozumej slovami: „mafia“, „podsvetie“) za predpokladu, že „niekto z ďalších ľudí z tzv. mafiánskeho zoznamu nebude na projekte spolupracovať, alebo participovať“. Na záver už je len konštatované, že za týchto podmienok „môže byť mediálnym partnerom projektu vydavateľstvo Petit Press“. Podpísaný Alexej Fulmek. (Text e-mailu prikladám.)

Napriek tomu, že mi k e-mailu Fulmek nepripojil tzv. mafiánsky zoznam, na ktorý sa v článku odvoláva redakcia denníka Sme, aby som mohol v budúcnosti neomylne vylúčiť z radov záujemcov o podporu projektu Stratené mesto všetkých tých Bratislavčanov, o ktorých má denník Sme vedomosť, že ide o členov niektorej zo skupín organizovaného zločinu (ja takúto vedomosť, žiaľ, nemám) považoval som predložený návrh dohody za vcelku prijateľný, takže som od svojho zámeru žalovať denník odstúpil.

O tom, že už ani v roku 2012 (pred publikovaním článku „Stratené mesto má aj podsvetie“) nebola žiadna z firiem, na ktorej má František Borbély účasť, respektíve spoluúčasť, partnerom projektu Stratené mesto sa dá ľahko presvedčiť zo zoznamu partnerov projektu, ktorý Izraelská obchodná komora na Slovensku každoročne transparentne publikuje na verejných „produktoch“, ktoré tvoria súčasť projektu. (Fotografiu zoznamu partnerov projektu Stratené mesto 2012, ktorý bol niekoľko mesiacov umiestený na zadnej stene modelu synagógy, ako aj zoznam z prednej strany knižných publikácií Sprievodcu Zbúranou židovskou Bratislavou, publikovaných v roku 2012, pripájam).

Stránky: 1 2 3 4