Kapitola 2.

Údajné (Židovské) sprisahanie proti štátu a strane premiéra Dzurindu

Na jeseň roku 2002 menoval prezident SR Rudolf Schuster Mikuláša Dzurinda predsedom koaličnej vlády SR po druhý raz. Strana demokratickej ľavice sa stala marginálnou. Na uprázdnenom mieste voličskej základne Strany demokratickej ľavice  sa pomaly udomácňoval pod vedením bývalého poslanca NR SR za SDĽ Roberta Fica nový politický subjekt: strana Smer – Sociálna demokracia.

Svoju pozíciu cítil Dzurinda ako neotrasiteľnú. Svoju osobu chápal ako nenahraditeľnú. V polovici januára 2003 potvrdil svoju kandidatúru na post prezidenta Slovenskej republiky Eduard Kukan, minister zahraničných vecí SR a Dzurindov verný stranícky druh. Dzurinda tým s pompou ohlásil verejnosti, že sa pokúsi ovládnuť štát v duchu hesla „víťaz berie všetko“.

Kto si prečítal čo i len zbežne kariérny životopis dlhoročného komunistického diplomata Eduarda Kukana, ktorý vyštudoval v 50-tych rokoch Štátny inštitút medzinárodných vzťahov v Moskve (MGIMO) a prežil vo vysokých diplomatických funkciách aj normalizačné obdobie po okupácii Československa armádami piatich tzv. spriatelených krajín pod vedením Zväzu sovietskych socialistických republík v auguste 1968 nemohol zostať na pochybách, že ak nejaká osoba znamená bezpečnostné riziko v prístupe k utajovaným skutočnostiam je to práve minister zahraničných vecí SR. Konflikt Dzurinda – Mojžiš sa stal neodvratný.

Koncom januára 2003 sa médiami opäť prehnala kauza nelegálneho odpočúvania. Pavol Rusko, predseda strany ANO (jednej zo štyroch strán vládnej koalície), obvinil svojho koaličného partnera ministra vnútra SR Vladimíra Palka (KDH), že ho dal nelegálne odpočúvať. Začala hádka medzi Slovenskou informačnou službou a Ministerstvom vnútra SR o to, kto vlastne spravuje systém odpočúvania a či je taký systém jeden spoločný pre obe štátne inštitúcie, alebo existujú dva oddelené, samostatne pracujúce systémy. V dôsledku tohto koaličného sporu sa verejnosť dozvedela nielen to, že nelegálne odpočúvanie je skutočne možné, ale aj to, ako vlastne pracuje systém odpočúvania. Z povedaného vyplynulo, že správcom celého systému je Slovenská informačná služba a Ministerstvo vnútra SR je len užívateľom systému.

Riaditeľ SIS Mitro sa pokúsil obrátiť pozornosť na „zabezpečovateľa systému“, ktorým je  „zahraničná firma“. Neodpustil si poznámku, že „technika je zradná“. Odtiaľ už bol len krôčik k tomu, aby sa začal v médiách „skloňovať“ názov izraelskej firmy Verint, ktorá technológiu, umožňujúcu kontrolované nahrávanie telefonických rozhovorov v sieťach mobilných operátorov, dodala na Slovensko.

V priebehu februára sa tlak médií na tému „odpočúvanie“ zvyšoval. Rovnako sa zvyšoval aj tlak „neznámych ľudí z pozadia“ na odvolanie Jána Mojžiša z postu riaditeľa Národného bezpečnostného úradu. Zvyšoval sa aj tlak na riaditeľa SIS Vladimíra Mitra, aby zdôvodnil pôsobenie príslušníkov komunistickej Štátnej bezpečnosti v jej radoch, predovšetkým na úseku odpočúvania, ešte aj štrnásť rokov po zmenách z Novembra 89. 2. februára 2003 vystúpil na tlačovej besede riaditeľ kancelárie Národného bezpečnostného úradu s tvrdením, že riaditeľa NBÚ Mojžiša chcú bývalí príslušníci komunistickej Štátnej bezpečnosti skompromitovať a kriminalizovať, aby ho prinútili odstúpiť. Obávajú sa totiž, že previerku od NBÚ nedostanú. Deň po tlačovej besede vyjadril predseda vlády SR Dzurinda dôveru riaditeľovi SIS Vladimírovi Mitrovi. Na scéne sa objavil aj expert dodávateľskej izraelskej firmy, ale ani ten nedokázal technicky objasniť, ako sa mohlo stať, že (slovami ministra vnútra Vladimíra Palka) „na backend ministerstva vnútra prišli nevyžiadané súbory“. Rovnako Palko poukázal teraz už otvorene a verejne na skutočnosť, že „SIS je správcom systému, ona má nadštandardné vzťahy s dodávateľskou firmou, nie ministerstvo vnútra“ (Sme, 6. 2. 2003). Denník Sme venoval 10. februára 2003 celú novinovú stranu konfrontácii dvoch rôznych portrétov osobností: Vladimíra Palka, bývalého námestníka Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby, ktorá sa snažila vytvoriť personálny základ novej spravodajskej služby bez bývalých príslušníkov komunistickej Štátnej bezpečnosti (vznikla po Novembri 89 a zanikla spolu so zánikom Českej a Slovenskej federatívnej republiky k 31. 12 1992). Na strane druhej predostrel denník Sme portrét Vladimíra Mitra, ktorý po vzniku Slovenskej republiky najímal do novovytvorenej spravodajskej služby SIS vyhodených príslušníkov komunistickej Štátnej bezpečnosti a zaplietol sa aj s podnikateľmi, ktorí zbohatli na procese „mečiarovskej“ privatizácie a na krachu nebankových inštitúcií. Do týždňa prišli do redakcie denníka Sme prepisy ďalších rozhovorov, tento raz podnikateľa blízkeho Dzurindovej SDKÚ s členom prezídia SDKÚ a pokladníkom SDKÚ v jednej osobe Gabrielom Palackom, Dzurindovým najoddanejším priateľom. Ich rozhovor vypovedal veľa aj o zákulisných praktikách SDKÚ a švajčiarskych bankových účtoch. Do verejnej diskusie o vzniknutej situácii sa zapojil následne už aj predseda brannobezpečnostného výboru NR SR opozičný poslanec za stranu Smer Róbert Kaliňák, prezentujúc nový uhol pohľadu. Denník uviedol, že Róbert Kaliňák si nemyslí, že ide o posledné odpočuté rozhovory, ktoré sa objavia na verejnosti, keďže podľa neho sa s odpočúvaním obchoduje. Kaliňák zdôraznil: „Aj pri poslaneckom prieskume sme zistili, že napríklad počítač si nepamätá, koľko kópií z rozhovoru ste urobili“.  Jozef Šátek, riaditeľ odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti si do vznikajúceho verejného diskurzu tiež prisadil, keď na konštatovanie redaktorky denníka Sme („Objavujú sa prvé výsledky vyšetrovania ekonomickej kriminality. Vyzerá to tak, že za Mečiara sa vo veľkom rozkrádalo. Ako keby si ľudia ani neuvedomovali, že kradli“) odpovedal: „Neohraničoval by som to na koniec roku 1998. Rozkrádanie nadobudlo obrovské rozmery“ (Sme, 24. 2. 2003).

V tomto napätom a zrýchlenom čase ma minister vnútra SR Palko pozval v polovici februára na rozhovor medzi štyrmi očami. Prijal ma vo svojej pracovni v budove ministerstva. Hovorili sme o viacerých veciach. Pýtal sa ma aj na to, ako vidím pôsobenie Jána Mojžiša. Povedal som mu, že ja vnímam Mojžišov zápas ako pokus dodatočne vynútiť na Slovensku rešpektovanie platného „lustračného zákona“ z čias Českej a Slovenskej federatívnej republiky, ktorý po zániku ČSFR nikdy nebol zrušený, len sa „neuplatňoval“. Hovoril som s ním otvorene, keďže som vedel, že v otázke pôsobenia príslušníkov bývalej komunistickej Štátnej bezpečnosti na Slovensku sme na spoločnej lodi. Vladimír Palko bol za čias ČSFR  námestníkom riaditeľa Federálnej bezpečnostnej informačnej služby, ja som bol najskôr zástupcom, neskôr vedúcim Kancelárie prezidenta ČSFR. Napriek tomu som mu zdôraznil svoj názor, že zápas, ktorý Mojžiš spustil, je zrejme dopredu prehratý, keďže o vplyv eštebákov opiera svoju politickú kariéru aj Mikuláš Dzurinda. Na záver sa ma minister opýtal, či skutočnosť, že firma Sigin, ktorá doviezla technológiu z Izraela stojí na strane SIS, znamená, že aj Izraelčania stoja na strane SIS. Povedal som mu v súlade so svojim najhlbším presvedčením a skúsenosťou, že izraelskí obchodníci sa na Slovensku do politiky nepletú, že sú nestranní (technológia je politicky neutrálna) a že v tomto duchu budem rozprávať s predsedom Dozornej rady Izraelskej obchodnej komory na Slovensku Ondrejom Kamasom, majiteľom slovenskej firmy Sigin, prostredníctvom ktorej bola technológia, umožňujúca odpočúvanie GPS hovorov na Slovensko dovezená.

Môj rozhovor s Kamasom sa ale už neuskutočnil. Udalosti nabrali dramatickejšiu podobu, než som pôvodne predpokladal. Svedčí o tom aj zápis z archívu Izraelskej obchodnej komory na Slovensku, ktorý dňa 27. februára 2003 rozposlala tajomníčka Komory členom: „Oznamujem Vám, že na základe telefonickej žiadosti O. Kamasa zo dňa 25. 02. 2003 prestáva byť firma Sigin Bratislava členom Komory počnúc 01. 01. 2003. M. Žiak, predseda predstavenstva týmto rozhodnutím odvolal O. Kamasa z jeho funkcie predsedu Dozornej rady Komory a poveril dočasne touto funkciou S. Mladého, doterajšieho člena Dozornej rady“.

Začiatkom marca 2003 sa v médiách objavila informácia, že riaditeľ SIS Vladimír Mitro vymenoval za riaditeľa kontrarozviedky Petra Tótha, ktorý pôsobil ešte donedávna ako tzv. nezávislý novinár denníka Sme. Tóth bol krátko pred menovaním do funkcie riaditeľa kontrarozviedky prichytený v hoteli Danube, odkiaľ pod krytím „anonyma“ faxoval do médií trestné oznámenie na ministra vnútra SR Vladimíra Palka, v ktorom ho krivo obviňoval, že to bol Palko, kto zasahoval do databázy odpočúvaní. Vzápätí bol Tóth obvinený Úradom špeciálneho prokurátora z trestného činu útoku na štátny orgán. Na základe týchto skutočností sa Kresťanskodemokratické hnutie rozhodlo 5. marca 2003 na koaličnej rade vystúpiť s návrhom na odvolanie Vladimíra Mitra z funkcie riaditeľa SIS. Dzurinda sa Mitra zastával s odôvodnením, že je plne v kompetencii riaditeľa SIS, koho menuje za riaditeľa kontrarozviedky. 

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26