V januári roku 2001 prebehla médiami informácia, podľa ktorej riaditeľ finančnej polície aj jeho zástupca boli príslušníkmi komunistickej Štátnej bezpečnosti. A že riaditeľmi Finančnej polície boli bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti kontinuálne od jej zrodu v roku 1993, kedy Finančná polícia vznikla transformáciou z Úradu na ochranu ekonomických záujmov. A že celé personálne obsadenie finančnej polície od jej zrodu bolo zabezpečené prevažne (ak nie výlučne) z radov bývalých príslušníkov komunistickej Štátnej bezpečnosti.

Koncom mesiaca januára odstúpil z funkcie riaditeľ odboru ochrany utajovaných skutočností MV SR, ktorý bol ministrom vnútra SR Pittnerom poverený viesť prípravy na zriadenie Národného bezpečnostného úradu. Aj tento riaditeľ bol bývalým príslušníkom komunistickej Štátnej bezpečnosti. Zákon, zriaďujúci Národný bezpečnostný úrad bol v tom čase v legislatívnom konaní a nebol ešte odsúhlasený poslancami Národnej rady Slovenskej republiky.

Zriadenie Národného bezpečnostného úradu bolo jednou z hlavných požiadaviek NATO. Bezpečnostnými previerkami sa malo dosiahnuť, aby v prípade prijatia Slovenskej republiky do NATO prichádzali do styku s utajovanými skutočnosťami NATO výlučne osoby, dôveryhodné z pohľadu a podľa kritérií NATO.

Minister vnútra Pittner, ktorý sa pokúšal opakovane obhajovať pôsobenie bývalých príslušníkov komunistickej Štátnej bezpečnosti vo vedúcich pozíciách policajno-bezpečnostných zložiek bol nakoniec donútený pod tlakom verejnej mienky odstúpiť. Vo funkcii Ministra vnútra SR ho nahradil Ivan Šimko. Šimko nepatril k obdivovateľom „eštebákov“, ani sa netváril, že existujú nejaké tajné dohody z minulosti, ktoré by „eštebákom“ zaručovali špeciálne postavenie v demokratickej spoločnosti. Nepáčili sa mu akékoľvek účelové úniky tajných informácií z prostredia ministerstva vnútra (včítane prepisov odpočúvaných telefonických hovorov), či už boli zneužívané na kompromitáciu politického súpera, alebo s nimi jednotlivci či skupiny jednoducho nelegálne „obchodovali“.

V júli 2001 bol menovaný na základe návrhu nového ministra vnútra SR Ivana Šimka do funkcie riaditeľa novozriadeného Národného bezpečnostného úradu dvadsaťdeväťročný Ján Mojžiš, ktorý už z dôvodu dátumu svojho narodenia nemohol mať nič spoločné so spoluprácou s komunistickou politickou políciou – Štátnou bezpečnosťou.

Napätie v radoch Policajného zboru SR sa stupňovalo. V protimečiarovskom monolite sa začala objavovať trhlina, ktorej vznik si mnohí bývalí príslušníci ŠtB spájali s „rozvratným“ pôsobením Jozefa Šáteka, riaditeľa špeciálneho odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti. Bývalí príslušníci komunistickej politickej polície, ktorí videli v účasti Strany demokratickej ľavice vo vláde Mikuláša Dzurindu garanciu svojho rastu aj v procese začleňovania Slovenskej republiky medzi krajiny Európskej únie a NATO sa pokúsili odpovedať na spochybňovanie svojej dôveryhodnosti v rámci “nového“ (postmečiarovského) civilizačného horizontu spochybnením profesionality a dôveryhodnosti (teda kompromitáciou) riaditeľa špeciálneho odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Jozefa Šáteka.

Šátek opieral legitimitu pozície svojho odboru o úlohu vrátiť „prednostne za čias Mečiara sprivatizovaný majetok štátu“ jeho „vernými“ nazad do rúk štátu. Po sformovaní vlády Mikuláša Dzurindu sa ale veľká časť bývalých „prednostných privatizérov“ primkla k Strane demokratickej ľavice. Takže rovnako ako vedúce osobnosti Finančnej polície boli aj títo prednostní privatizéri klientmi tej istej politickej strany (premenovanej priamej pokračovateľky bývalej Komunistickej strany Slovenska, totalitnej strany z čias rokov budovania komunizmu v Československu). Rovnako bol klientom tejto strany aj generálny prokurátor Milan Hanzel.

Treba dodať, že Komunistická strana Slovenska bola síce po Novembri 89 transformovaná na „stranu nového typu“ tzv. salónnymi komunistami (mladou intelektuálnou elitou KSS), ale v čase jej vstupu do vlády Mikuláša Dzurindu už boli títo odstavení a vedenie prešlo do rúk starokomunisticky zmýšľajúcich straníckych aparátnikov.

Na jednej strane formujúcej sa frontovej línie sa ocitla finančná polícia, generálny prokurátor SR a časť vedenia Policajného zboru. Na strane opačnej Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti a riaditeľ NBÚ. Vznikajúcu trhlinu sa snažilo v rámci verejného diskurzu pomenovať predovšetkým Rádio Slobodná Európa a denník Sme.

Kryštalizátorom a urýchľovačom procesu konfrontácie sa stalo odpočúvanie advokáta Romana Kvasnicu finančnou políciou. Záznamy jeho telefonických hovorov sa objavili v rukách nepovolaných osôb. Kvasnica sa z poverenia Fondu národného majetku  SR v tom čase podieľal na riešení navrátenia „prednostne sprivatizovaných“ akcií Slovenských liečebných kúpeľov Piešťany a Východoslovenských železiarní nazad do rúk štátu. Kvasnica svoju činnosť z pochopiteľných dôvodov koordinoval so špeciálnym odborom vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, ktorého úlohou bolo práve šetrenie závažných ekonomických káuz z minulosti.

Kompromitačná kampaň v médiách, namierená najmä proti Šátekovi a Mojžišovi bola založená na tvrdení dôstojníkov finančnej polície, podľa ktorých Šátek (respektíve Mojžiš) prezradili advokátovi Kvasnicovi, že sú jeho telefonické hovory odpočúvané, čím prezradili nepovolanej osobe utajovanú skutočnosť a vedome marili výkon riadnej činnosti finančnej polície. V rámci konfrontácie bola na oplátku zo strany Šáteka a Mojžiša otvorená téma úniku prepisov odpočúvaní telefonických rozhovorov a nezákonného obchodovania, respektíve nezákonnej  manipulácie s nimi.

Konflikt sa po nástupe Ivana Šimka do funkcie ministra vnútra vyhrotil natoľko, že viaceré vedúce osobnosti policajného zboru, dosadené Pittnerom (Pipta, Angyal, Stieranka, Ivor) boli donútené odísť zo svojich funkcií.

Zhodou okolností konfrontácia oboch skupín prostredníctvom médií kulminovala v týždni od 3. (pondelok) do 9. (nedeľa) septembra 2011, kedy v rýchlom slede za sebou vyšli: komentár „nezávislého“ novinára Petra Tótha (zrejme v tom čase už príslušníka SIS, keďže o dva roky sa objavil vo funkcii šéfa kontrarozviedky SIS) s názvom Ktože to repce proti Mojžišovi (denník Sme, 3. 9. 2001), následne vyšlo rozsiahle interview s advokátom Romanom Kvasnicom (Odpočúvaný Kvasnica: Za všetkým je korupcia, denník Sme, 5. 9. 2001) a kratšie interview s Jozefom Šátekom (J. Šátek: Nechcú ma zabiť, ale znemožniť, denník Sme, 6. 9. 2001). Na sobotu (8. 9. 2001) bol už v redakčných obťahoch denníka Sme pripravený rozsiahly komentár Petra Tótha, ktorý bol vedením redakcie na poslednú chvíľu stiahnutý z tlače a nahradený iným textom. Obťah tohto komentára som nedávno našiel zaradený vo svojom archíve. Mal názov: Rozbroje a intrigy medzi „deťmi“ Ladislava Pittnera. V pondelok (10. 9. 2001) vyšlo v denníku Sme interview s generálnym prokurátorom Milanom Hanzelom, na ktorého podal medzičasom  za jeho vyjadrenia v médiách Jozef Šátek trestné oznámenie. Hanzel sa pokúšal atmosféru upokojiť. Interview vyšlo pod titulkom „Hanzel o afére odpočúvanie: Táto bublina môže spľasnúť“.

11. septembra 2001 svetom otriasli televízne zábery CNN, zachytávajúce teroristický útok na dvojičku budov World Trade Centre v centre New Yorku.

Teroristický útok Al Kaídy na dve budovy v centre New Yorku najskôr Američanov zaskočil, vzápätí rozzúril. Aj Slovensko, ktoré sa len prednedávnom rozhodlo požiadať o prijatie za člena NATO, sa ocitlo pod drobnohľadom. Len nedávno zriadený Národný bezpečnostný úrad tým získal svoju reálnu spoločenskú váhu. Posilnením mocenského vplyvu Národného bezpečnostného úradu sa vnútropoliticky posilnil vplyv Šimka, Šáteka aj Mojžiša.

O necelý mesiac po útoku Al Kaídy Američania spustili ohlásenú „svetovú vojnu proti terorizmu“ spoločnou veľkou vojenskou operáciou USA a Veľkej Británie na území Afganistanu. Americký prezident George Bush to komentoval slovami: „Radikálni islamskí vodcovia musia zaplatiť cenu za podporu terorizmu“.

2. novembra 2001 ohlásil riaditeľ Národného bezpečnostného úradu Ján Mojžiš plnú pripravenosť svojho nedávno zákonom NR SR zriadeného úradu začať plniť zverené úlohy. V tomto zrýchlenom čase Mojžiš ohlásil spustenie procesu, spojeného s uskutočňovaním personálnych previerok osôb, ktoré by z hľadiska NATO mohli byť definované ako potenciálne bezpečnostné riziko „pri styku s utajovanými skutočnosťami NATO“. Minulosť sa opäť stala na Slovensku relevantnou veličinou. Mojžiš, ktorý sa len nedávno vrátil  z oficiálnej cesty do USA, v deň oficiálneho spustenia úradu do činnosti verejne vyjadril obavu, že na Slovensku bude musieť veľa ľudí opustiť svoje funkcie. Hovoril aj o neprípustne vysokom stupni slovenskej korupcie a klientelizmu a o potrebe začať tento problém neodkladne riešiť.

Koncom roku 2001 sa už dostala na verejnosť aj zdanlivo banálna informácia o tom, že technológia, umožňujúca odpočúvanie sietí mobilných operátorov bola dovezená na Slovensko z Izraela. Nemal som pochýb o tom, že technológia sama osebe je politicky neutrálna, že je len nástrojom, ktorý niekto môže, ale aj nemusí zneužiť. Avšak vzhľadom k pretrvávajúcim predsudkom voči Židom aj voči štátu Izrael som chcel v danej paranoidnej situácii zabrániť, aby v daných súvislostiach padol čo i len tieň podozrenia na formujúcu sa iniciatívu s názvom Izraelská obchodná komora na Slovensku. Postavil som sa preto na stranu „poškodených“ nelegálnym odpočúvaním, aby som dal zreteľne najavo, že sa Komora usiluje o transparentné, spravodajskými hrami nezaťažené budovanie vzťahov priateľstva a vzájomne prospešnej obchodnej spolupráce medzi Slovenskou republikou a štátom Izrael. V tejto konkrétnej situácii to znamenalo, že som bol automaticky zaradený na stranu ministra vnútra Ivana Šimka, šéfa špeciálneho úradu vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Jozefa Šáteka, riaditeľa Národného bezpečnostného úradu Jána Mojžiša a advokáta Romana Kvasnicu, ktorý reprezentovali líniu rozchodu s predošlou praxou zahmlievania problému nelegálnych odpočúvaní. Aj keď mojim cieľom nebol návrat do politiky, moja snaha budovať Komorovú základňu transparentne a nie na základe akýchsi mne nejasných dohôd z minulosti bola, žiaľ, vnímaná v prepolitizovanej spoločenskej atmosfére na Slovensku nie ako postoj občiansky, ale ako postoj politický. Tento môj principiálny občiansky postoj spravil zo mňa v priebehu roka 2002 „terč“.

Koncom roku 2001 som teda oznámil členovi predstavenstva Igorovi Cibulovi svoj zámer akceptovať advokáta Romana Kvasnicu, ktorý požiadal o vstup do radov Izraelskej obchodnej komory na Slovensku. Reakciou Igora Cibulu bola žiadosť o uvoľnenie z funkcie člena predstavenstva Izraelskej obchodnej komory na Slovensku a ukončenie členstva počnúc 1. januárom roku 2002.

Do konca roka 2001 pribudlo k zakladajúcim členom Izraelskej obchodnej komory na Slovensku niekoľko nových mien. Peter Lukeš (Ditec), Tomáš Gertler (Cosmex), Dušan Macuška (Lovinit), Miroslav Babjak (Netafim), Pavol Hnitka (Viking Gross), Roman Václavík (Hriňovské strojárne), Maroš Kondrót (Bratislava investment company), Slavomír Mladý (Tulip tours), Valéria Zacharová (Agentúra Zachar), Miroslav Gluck (Gránit),  Roman Kvasnica (Advokátska kancelária Piešťany).

Od začiatku roka 2002 sa z vôle Američanov exponenciálne posilňovala v slovenskej spoločnosti pozícia Národného bezpečnostného úradu. Tento postupný proces vyvrcholil, keď veľvyslanec USA Ronald Weiser uskutočnil 22. apríla 2002 návštevu NBÚ. Na spoločnej tlačovej besede s riaditeľom NBÚ Jánom Mojžišom zdôraznil veľvyslanec USA Weiser požiadavku NATO, aby bola na Slovensku „odstránená korupcia v štátnej správe“. Mojžiš následne objasnil, ako môže NBÚ pomôcť v danej veci: „Jeden zo základných predpokladov toho, aby daná osoba bola spôsobilá pre styk s utajovanými skutočnosťami, je aj tá skutočnosť, že sa nespráva korupčne. V tomto by sme chceli v spolupráci s inými štátnymi orgánmi, najmä spravodajskými službami určiť nový smer pri riešení problému korupcie na Slovensku“.

Osem dní po návšteve J. E. Ronalda Weisera na NBÚ sa v denníku Pravda objavili v kolonke INZERCIA dva záhadné texty. Prvý mal nadpis „V koho záujme J. Mojžiš obetoval 850 miliónov?“, druhý vyšiel pod názvom „Korupcia na NBÚ“. Prvý pseudoinzerát sa pokúšal prepojiť prostredníctvom mojej osoby riaditeľa NBÚ Jána Mojžiša s podpredsedom vlády SR Ivanom Miklošom, členom Riadiaceho výboru boja proti korupcii. Oba pseudoinzeráty boli podpísané značkou „(mag.)“. Neskôr sa viacerí prikláňali k názoru, že za touto kompromitačnou kampaňou stála mne vtedy neznáma osoba Pavol Varga, blízka predsedovi SDKÚ a predsedovi vlády SR v jednej osobe Mikulášovi Dzurindovi. Publikovanie pseudoinzerátov v denníku Pravda pokračovalo aj v máji. Vtedy som nad tým mávol rukou.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26