Aby bola možná komunikácia členov Komory s niekým bližším, než veľvyslancom, sídliacim v Jeruzaleme, stal sa obchodný radca veľvyslanectva štátu Izrael vo Viedni Jonathan Levy na májovom zasadnutí čestným členom Izraelskej obchodnej komory na Slovensku a Davida Herckého, predsedu predstavenstva Izraelsko-slovenskej obchodnej komory so sídlom v Jeruzaleme, považovanej v tom čase za partnerskú organizáciu, sme menovali čestným prezidentom. Následne navštívila v júni 2001 štát Izrael slovenská obchodná delegácia (už za účasti členov Izraelskej obchodnej komory na Slovensku). Viedol ju štátny tajomník Ministerstva obrany SR Jozef Pivarči.

Izraelská obchodná komora na Slovensku vznikala v čase otvorených útokov Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory proti existencii podobného typu občianskych iniciatív, aké sme reprezentovali aj my. Predseda SOPK Mihók dokonca doručil predsedovi vlády SR Mikulášovi Dzurindovi návrh zákona, ktorým mal byť vznik dobrovoľných a slobodných občianskych iniciatív v oblasti bilaterálnych obchodných vzťahov regulovaný štátom (reguláciu by, prirodzene, vykonávala v zastúpení štátu Slovenská obchodná a priemyselná komora). Dzurinda bol dohode s Mihókom priaznivo naklonený. Preto sme sa museli takmer okamžite po svojom zrode zapojiť do občianskych aktivít, smerujúcich k ochrane nášho práva na existenciu. Našťastie sa na čelo tohto zápasu postavila Americko-Slovenská a Britsko-Slovenská obchodná komora. Spoločné Prehlásenie bilaterálnych obchodných Komôr bolo publikované v polovici roku 2001:

„Predstavitelia podnikateľských a finančných kruhov chápu našu opodstatnenosť aj popri Slovenskej priemyselnej a obchodnej komore, s ktorou máme snahu spolupracovať na partnerskej báze. Treba vziať na vedomie, že vo vyspelých krajinách na celom svete sú zahraničné obchodné komory plne akceptované a nezávislé. (…) Predstavitelia zahraničných obchodných komôr na Slovensku nesúhlasia s navrhovaným znením zákona par. 21, ktorého súčasťou je aj rozšírenie právomocí SOPK na úseku hospodárskych vzťahov so zahraničím. SOPK si osobuje i právomoc schvaľovania stanov a používania názvov zahraničných komôr, ktoré upravujú podrobnosti súvisiace s činnosťou zmiešaných zahraničných obchodných komôr. SOPK si dokonca vynucuje právo rozhodovania o používaní názvu Slovenská obchodná a priemyselná komora, resp. jeho časti. Občania v Slovenskej republike však majú svoju zákonnú oporu v zákone 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších právnych predpisov. Na výkon tohto práva nie je potrebné povolenie štátneho orgánu ani inej inštitúcie. Združenie vzniká registráciou, t.j. na základe návrhu podaného na MV SR, ktorý registráciu vykoná po splnení zákonom stanovených podmienok v zákonom stanovenej lehote. Sme presvedčení, že stávajúce skutočnosti si uvedomia zástupcovia zodpovedných orgánov a budú akceptovať opodstatnenosť a činnosť zahraničných obchodných komôr na území Slovenskej republiky“.

Útok zo strany Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory nás prinútil začať prejavovať svoju existenciu „rukolapne“ a verejne. Tak vznikol nástroj nášho verejného prezentovania sa – bilingválne periodikum s názvom Izrael revue, ktoré informovalo slovenskú a izraelskú verejnosť v jazyku slovenskom a anglickom o existencii a aktivitách Izraelskej obchodnej komory na Slovensku. Bol to súčasne bič, upletený na seba samého, keďže pravidelne vydávaná tlačovina sama osebe „tlačí“ toho, kto ju vydáva k novým a novým činom (aby bolo o čom informovať).

V auguste 2001 vyšlo prvé číslo Izrael revue. Periodikum sa nakoniec stabilizovalo ako štvrťročník (kvartálnik). Skôr, ako sme stihli vydať druhé číslo prišiel nečakane teroristický útok al-Kaídy na dvojicu budov World Trade Centre v New Yorku.

9. septembra si členovia Izraelskej obchodnej komory na Slovensku spolu s prezidentom SR Rudolfom Schustrom, veľvyslancom štátu Izrael J. E. Davidom Granitom, podpredsedom izraelského parlamentu Yossi Katzom a ďalšími hosťami zo Slovenska a Izraela uctili v zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia. Tento nový Pamätný deň odsúhlasila Národná rada Slovenskej republiky v prvej polovici roku 2001 na základe poslaneckej iniciatívy opozičného poslanca NR SR Roberta Fica, ktorý predložil svoj návrh do parlamentu 9. augusta roku 2000.

11. septembra 2001 sme mali v Bratislave na pôde VSP Tatry zhodou okolností stretnutie predstavenstva a dozornej rady so zástupcami TBIH (Shalomom Spielmanom a Nissimom Zarfatim). Diskutovali sme o podmienkach povinného a dobrovoľného poistenia na Slovensku. Ako člen predstavenstva VSP Tatry som pozorne sledoval diskusiu. Michal Lazar, predseda dozornej rady, ale dlho neobsedel a neustále odbiehal dole do kaviarne sledovať priebeh zrejme napínavého tenisového zápasu. V jednej chvíli sa vrátil nazad do miestnosti, v ktorej sme zasadali, zaskočený. Oznámil nám, že pred chvíľou prerušili televízny prenos a ukázali šokujúce zábery, ako do jednej z dvojičiek budov World Trade Centre v New Yorku narazilo civilné lietadlo a teraz budova horí. Vzali sme to ako informáciu o leteckom nešťastí a pokračovali sme v rokovaní. O krátku chvíľu ale prišiel do miestnosti Michal Lazar opäť, aby nám oznámil, že aj do druhej z dvojice budov narazilo civilné lietadlo a že už horí aj tá. To sme najskôr považovali za zlý vtip a nevenovali sme informácii náležitú pozornosť. Michal ale naliehal, aby sme teda sami zišli dolu do kaviarne a presvedčili sa na vlastné oči, že nás neklame.

Keď sme naveľa-naveľa zišli dolu a v televízore sme uvideli neustále sa opakujúce zábery z nárazu civilného lietadla najskôr do jednej a vzápätí iného civilného lietadla aj do druhej výškovej budovy v centre New Yorku ostali sme zaskočení. Izraelskí partneri situáciu vyhodnotili omnoho rýchlejšie ako my. Útok!

Takáto interpretácia udalosti nás najskôr zaskočila. Rozrušení sme chvíľu spoločne analyzovali, čo to asi bude znamenať pre svet. Potom Michal niekam zmizol a ja som utekal s oboma Izraelčanmi rozrušený do rozostavanej hrobky Chatama Sofera pomodliť sa.

Prestavba hrobky začala v priebehu roku 2000. V septembri 2001 bola zhruba v polovici svojej realizácie. Na to, aby prestavba naplnila všetky požadované náboženské kritériá a predpisy dozeral mašgiach (religiózny dozorca) Geršon Turm, ktorý bol predĺženou rukou rabínskych autorít z Izraela, USA aj Európy. Zabúchali sme na vstup na stavenisko. Prišiel nám otvoriť Turm, ktorého som poznal z modlitebne. Povedal nám, že nás nemôže pustiť pod zem k hrobke, lebo prebiehajú rekonštrukčné práce a môže to byť nebezpečné. Vysvetlili sme mu, čo sa práve stalo. Turm zjojkol, vpustil nás dnu, vchod za nami zavrel a utekal sa s nami dole modliť.

Palestínskymi teroristami organizované samovražedné útoky v uliciach izraelských miest, ktorým padali za obeť izraelskí civilisti v súbehu so samovražednými útokmi arabských teroristov na dvojicu budov World Trade Centre v New Yorku ma motivovali rýchlejšie budovať Komorovú základňu, ako aj jej pozíciu a pevné miesto v slovenskej spoločnosti. Bol to vystrašený útek smerom dopredu.

Obával som sa, že vo vzniknutej situácii budú mať podnikatelia strach vstúpiť do radov Izraelskej obchodnej komory na Slovensku. Napriek mojim obavám práve v tomto období Komora dobudovala významnú časť svojej členskej základne a stala sa celoslovenskou.

Koncom roka 2001 požiadal o uvoľnenie z funkcie člena predstavenstva Igor Cibula, ktorý počnúc 1. januárom 2002 ukončil súčasne svoje členstvo v radoch Izraelskej obchodnej komory na Slovensku. Rozchod s Igorom Cibulom ale vôbec nebol jednoduchý a bol súčasťou procesu celospoločenskej kryštalizácie, ktorú spustil nástup vlády Mikuláša Dzurindu.

Mikuláš Dzurinda nemohol v roku 1998 izolovať víťazné Hnutie za demokratické Slovensko bez aktívnej pomoci bývalej Komunistickej strany Slovenska, premenovanej v priebehu prvej polovice deväťdesiatych rokov najskôr na Komunistickú stranu Slovenska – Stranu demokratickej ľavice (KSS-SDĽ) a následne vypustením prvej časti názvu (Komunistická strana Slovenska) na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ). Aby sa Dzurindova vláda dôrazne odlíšila od vlády Vladimíra Mečiara vytýčila si za cieľ smerovania nedvojzmyselný civilizačný horizont: prípravu Slovenskej republiky na prijatie medzi riadne členské štáty formujúcej sa Európskej únie a akceptovanie Slovenska ako budúceho člena Severoatlantickej bezpečnostnej organizácie (NATO). Vtesnanie sa do nového civilizačného rámca ale prinášalo so sebou aj nutnosť splniť určité podmienky. Dostať sa do NATO bolo napríklad spojené s podmienkou vylúčiť bezpečnostné riziko, že sa „tajomstvá“ NATO dostanú do rúk nespoľahlivých ľudí. Za prejav nespoľahlivosti sa okrem iného považovala aj práca pre bývalú komunistickú Štátnu bezpečnosť (spravodajsko-bezpečnostný nástroj, pomocou ktorého si komunistická strana udržiavala monopol moci terorom a zastrašovaním občanov Československa), ako aj absolvovanie rôznych spravodajských kurzov a školení, organizovaných v čase komunistickej totality (pred Novembrom 1989) pre pracovníkov ŠtB pracovníkmi ruskej komunistickej spravodajskej služby KGB.

Keďže Dzurindova pozícia v „pestrofarebnej“ vláde  bola bez bývalých komunistov vratká musel sa tváriť, že on je schopný nielen rešpektovať pozície komunistov, ktoré sa im podarilo aj vďaka Mečiarovi a rozbitiu ČSFR (zrušeniu uplatňovania lustračného zákona na zvrchovanom území Slovenskej republiky) nadobudnúť po Novembri 89 v štátnej správe, bezpečnosti, súdnictve a hospodárstve, ale že je navyše schopný prepašovať z hľadiska nového civilizačného horizontu nespoľahlivé osoby na svojom chrbte do EÚ aj NATO. Aby zvýšil dôveryhodnosť takéhoto prísľubu nominoval na post ministra vnútra SR Ladislava Pittnera. Pittner nikdy nemal problém verejne hlásať bludy, podľa ktorých boli po Novembri 89 uzavreté akési ním bližšie nešpecifikované dohody medzi bývalými príslušníkmi komunistickej Štátnej bezpečnosti a predstaviteľmi nového demokratického režimu o „symbiotickom“ type spolužitia pri budovaní novej spoločnosti (krab dobrovoľne a bez zbytočných rečí ponesie na svojom chrbte parazita-sasanku).

K tomu treba pridať, že tesne pred voľbami v roku 1998 Pittner zverejnil navyše aj svoje zvrhlé protižidovské názory, takže nielen ja, ale množstvo ľudí verejne protestovalo proti jeho nominácii na kandidátku zjednotenej protimečiarovskej koalície (KDH, DÚ, DS, SZ a SDSS).

Nástup protimečiarovskej koalície na rozdiel od pána Pittnera prijali mnohí občania ako priamu výzvu na očistu spoločnosti od ľudí, ktorí sa aktívne podieľali na presadzovaní a udržiavaní komunistickej totality v rokoch 1948 – 1989 (najmä od príslušníkov Štátnej bezpečnosti a nimi nasadených vplyvových osôb), ako aj od ľudí, ktorí sa počas dvoch vlád Vladimíra Mečiara (1992 – 1994, 1994 – 1998) podieľali na procese „prednostnej privatizácie štátneho majetku“ (čo bolo iba eufemistické pomenovanie pre proces rozkrádania štátneho majetku).

Na jednej aj druhej strane barikády sa začali vytvárať spojenectvá novinárov, policajných vyšetrovateľov a príslušníkov Slovenskej informačnej služby. V radoch čelných predstaviteľov ministerstva vnútra prepukol zápas už v priebehu druhej polovice roka 2000, ale na verejnosť sa prostredníctvom médií dostal až začiatkom roku 2001. V tom čase sa viacerí novinári otvorene opýtali, aký typ ľudí vlastne vedie finančnú políciu a prečo táto mlčala v čase, keď sa rozkrádal štátny majetok. Najzreteľnejšie zazneli tieto otázky vo vysielaní Rádia Slobodná Európa a v denníku Sme. Rovnako sa v danej súvislosti objavila správa o únikoch prepisov odpočúvaných telefonických rozhovorov z prostredí, ktoré môžu zo zákona vykonávať odpočúvania telefonických rozhovorov (Slovenská informačná služba, finančná a kriminálna polícia) a o únikoch tajných správ rôzneho druhu, najmä spojených s hospodárskou trestnou činnosťou, ktoré sa objavili na verejnosti a jednoznačne svedčili o rozhárajúcom sa politickom zápase medzi členmi vládnej koalície.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26