Aby som zvýšil svoje šance na úspech v konkurenčnom zápase záujemcov o kúpu (konkurentmi boli skupina Penta a Všeobecná úverová banka) spojil som sa s vtedy už skúseným podnikateľom Michalom Lazarom. Michal Lazar priviedol do nášho spojenectva Petra Lukeša. Po úspešnom zavŕšení kúpy som sa stal členom predstavenstva správcovskej firmy, spravujúcej DDP Tatry-Sympatia a Michal Lazar sa stal predsedom jej dozornej rady.

Moja spolupráca s Davidom Herckym tým začala na Slovensku naberať reálnu podobu aj vážnosť. Napriek tomu som si vo vzťahu k vznikajúcej inštitúcii s názvom Izraelsko–Slovenská obchodná komora udržiaval aj naďalej ostražitý odstup. V septembri roku 2000 sme sa s manželkou rozhodli odsťahovať sa z Petržalky a kúpiť si mezonetový byt v užšom centra mesta. Vklad do katastra nám povolili v októbri a v novembri sme sa sťahovali.

Aj keď som mal v tom čase starosti, ktoré sa predovšetkým týkali úpravy priestoru nového bytu a sťahovania inventára bytu starého, nemohol som si nevšimnúť hrôzostrašné zábery, ktoré v októbri roku 2000 priniesol spravodajský televízny kanál CNN.

12. októbra 2000 totiž CNN priniesla zábery z lynčovania dvoch izraelských záložníkov, ktorí sa vracali domov po skončení služby na vojenskej základni neďaleko Jerzualema. Keď sa blížili k mestu Ramallah, boli nútení zastaviť auto pri cestnej zátarase, ktorú postavili Palestínci. Následne boli odvlečení na miestnu policajnú stanicu, kde boli brutálne zavraždení. Spravodajský televízny kanál CNN priniesol zábery, na ktorých bolo jedno z tiel izraelských záložníkov vyhodené z okna policajnej stanice na ulicu, kde už čakal krvilačný dav Palestíncov. V okamihu, keď mŕtvola Izraelčana dopadla na zem, vrhol sa rozvášnený dav na bezvládne telo a začal po ňom skákať.

Súčasne začali televízne kanály prinášať spravodajstvo o výbuchoch samovražedných palestínskych atentátnikov v kaviarňach, na trhoviskách a v dopravných prostriedkoch izraelských miest. Cieľom samovražedných atentátnikov bolo izraelské civilné obyvateľstvo. Toto bezuzdné a nezmyselné vraždenie izraelských civilistov (včítane detí) nazývali Palestínci „druhou intifádou“ (Al Aksá).

V tom čase som sa začal pred Davidom podvedome hanbiť za svoj rezervovaný postoj k potrebám štátu Izrael a k osudu mojich izraelským sestier a bratov. Davida a Chanocha som stretával každý mesiac. Mal som izraelských obchodných partnerov, ktorí, keď odlietali domov, nevedeli, či sa ešte uvidíme. Vypuknutie tzv. druhej palestínskej intifády v čase, keď nič nebránilo, aby boli mierové rokovania z Oslo úspešne zavŕšené, ma vnútorne rozhodilo. Pod tlakom udalostí som si musel prvýkrát v živote položiť základnú otázku, týkajúcu sa mojej príslušnosti k národu Izrael. Ak my, Židia, žijúci v diaspóre aj Židia, žijúci v štáte Izrael, tvoríme skutočne jeden národ (Am Echad), ak tvoríme nedeliteľný celok, potom mi Palestínci vraždia MOJICH ľudí rovno pred nosom -  a ja nemôžem len tak sedieť doma a tváriť sa, že sa ma to netýka.

Ak som dovtedy odmietal vložiť príliš veľa energie do budovania inštitúcie, ktorá by cielene vytvorila na Slovensku zázemie pre spoluprácu slovenských a izraelských podnikateľov teraz nadišiel čas rozhodnúť sa. Tlačili na mňa Palestínci, tlačil na mňa David Hercky. A znenazdania na mňa pritlačil aj Igor Cibula.

Cibula bol poverený vedením rozviedky Slovenskej informačnej služby v roku 1993. Prvým riaditeľom Slovenskej informačnej služby sa po zániku  Českej a Slovenskej federatívnej republiky stal Vladimír Mitro. Riaditeľom rozviedky sa Cibula stal v čase vlády širokej pravo-ľavej koalície predsedu vlády SR Jozefa Moravčíka. Po návrate Vladimíra Mečiara k moci boli Mitro aj Cibula odvolaní na nátlak Vladimíra Mečiara. Riaditeľom Slovenskej informačnej služby sa stal Ivan Lexa. V roku 1998, po odstavení Vladimíra Mečiara od moci a sformovaní vlády širokej pravo-ľavej koalície predsedu vlády SR Mikuláša Dzurindu bol Vladimír Mitro opäť menovaný riaditeľom Slovenskej informačnej služby.

S Cibulom aj Mitrom som sa bližšie zoznámil v roku 1994, v čase keď som pracoval ako poradca predsedu vlády SR Jozefa Moravčíka. Napriek tomu, že vláda Jozefa Moravčíka ukončila svoje pôsobenie koncom roku 1994 príležitostne sme sa s Cibulom naďalej stretávali a diskutovali. Aj o iniciatíve Davida Herckeho s názvom Izraelsko-Slovenská obchodná komora. V novembri roku 2000 doniesol Cibula mne aj mojej manželke pozvánku od Vladimíra Mitra na oslavu jeho päťdesiatych narodenín.

Počas voľnej zábavy v rámci narodeninovej oslavy mi bol predstavený Ondrej Kamas, majiteľ firmy Sigin, ako môj potenciálny partner pri vytváraní inštitucionálnej základne Slovensko-Izraelskej obchodnej komory, registrovanej v Bratislave, ktorá mala podľa predstáv Cibulu v budúcnosti pôsobiť ako partnerská inštitúcia k Herckeho Izraelsko-slovenskej obchodnej komore, registrovanej v Jeruzaleme. Dostal som informáciu, že Kamasova firma Sigin zastupuje na Slovensku izraelskú firmu Verint a že partnerom Kamasa na izraelskej strane je Amos Shahar, ktorý spolu s Davidom Herckym tvorí personálny základ Izraelsko-Slovenskej obchodnej komory, registrovanej v Jeruzaleme. Meno Amos Shahar som počul prvýkrát. Moje podozrenie, že vznikajúca platforma s názvom Slovensko-Izraelská obchodná komora má v prvom rade legitimizovať „minulé vzťahy“ a „minulé záväzky“ v zmenenej spoločensko-politickej situácii ešte zosilnelo.

Na narodeninovej oslave mi bol predstavený aj mladík Ján Mojžiš, veselý, plný optimizmu a entuziazmu. V tom čase pracoval ako vedúci analytického oddelenia Slovenskej informačnej služby. Bolo mi predstavených aj viacero ďalších, v tom čase vplyvných ľudí. Pohľad na personálnu skladbu pozvaných ma zaskočil. Uvidel som súvislosti, ktoré mi predtým nezišli na um.

Na druhý deň som sa rozhodol prijať za vznikajúcu inštitúciu zodpovednosť. Napriek tomu som nechal vývoju voľný priebeh. Na rozdiel odo mňa sa David Hercky po celý čas pokúšal spustený proces cielene ovplyvňovať, zlaďujúc ho so záujmami osôb a inštitúcií z mne neznámeho „pozadia“. Ja som sa sústredil na kryštalizovanie personálnej skladby podnikateľov, ktorí by boli ochotní odštartovať vznik iniciatívy s názvom Slovensko-Izraelská obchodná komora. 

Zo strany Ministerstva zahraničných vecí štátu Izrael sa pripravovalo menovanie diplomata, oficiálne povereného zastrešením „slovenskej agendy“. Tým by sa vytvoril aspoň aký-taký inštitucionálny rámec, ktorý by prekryl skutočnosť, že od zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky pôsobilo veľvyslanectvo štátu Izrael naďalej v Prahe, ale na Slovensku nebola vytvorená žiadna inštitucionálna základňa, cielene rozvíjajúca obchodné a priateľské vzťahy medzi obomi štátmi, i keď Slovenská republika v Izraeli svoje veľvyslanectvo zriadila. Riešenie tejto asymetrie bolo jednou z mojich hlavných podmienok. Dôrazne som upozorňoval Davida, že spustením iniciatívy s názvom Slovensko-Izraelská obchodná komora sa táto skutočnosť obnaží v celej svojej nahote.

Skôr, ako mohla vzniknúť Slovensko-Izraelská obchodná komora so sídlom v Bratislave bolo treba na príslušnom odbore Ministerstva vnútra SR zaregistrovať jej názov, stanovy a menoslov zakladajúcich členov. S vypracovaním stanov obchodnej komory som nemal ani tie najmenšie skúsenosti. Igor Cibula, zaujímajúci sa o plynulosť a bezbolestný priebeh vzniku novej inštitúcie, znenazdania doviedol Evu Krajmerovú, ktorej kvalifikácia mala spočívať v tom, že práve úspešne vypracovala a zaregistrovala stanovy Slovensko-arabskej obchodnej komory.

Hneď na začiatku procesu registrácie sme narazili aj na skutočnosť, že názov Slovensko-Izraelská obchodná komora už v registri Ministerstva vnútra SR existuje. Zaregistrovaný bol ešte za čias Mečiarovej vlády mne dovtedy neznámym pánom Slivkom. S pánom Slivkom som sa urýchlene stretol, aby som s ním rokoval o postúpení zaregistrovaného názvu novej iniciatíve. Po prvých stretnutiach bolo zrejmé, že podmienky, ktoré sformuloval pán Slivka, nám neumožnia v krátkom čase dospieť k dohode. Časová tieseň nás nakoniec prinútila zaregistrovať súčasný názov: Izraelská obchodná komora na Slovensku. Adresu sídla spoločnosti poskytol Chanoch Derzavich vo svojej budove na Kramároch.

Zakladajúcimi členmi Izraelskej obchodnej komory na Slovensku sa nakoniec stali: Martin Barto (neskôr viceguvernér Národnej banky Slovenska), Rudolf Bierman (filmový producent), Igor Cibula (bývalý riaditeľ rozviedky SIS), Marek Dospiva (Penta group), Tomáš Chrenek (obchodná spoločnosť Minerfin, spoluvlastník Třineckých železiarní), Ondrej Kamas (firma Sigin), Bohdana Machajová (v tom čase vicestarostka mestskej časti Bratislava – Staré mesto), Ján Smerek (bývalý prezident Východoslovenských železiarní) a ja.

Z budovy Ministerstva vnútra SR, kam išla Eva Krajmerová osobne podať prihlášku, mi telefonicky oznámila informáciu, podľa ktorej ministerstvo trvá na počte desiatich zakladajúcich členov, a my ich máme len deväť. Okamžite navrhla riešenie, že ona pridá svoje meno na zoznam zakladajúcich členov rovno tam namieste ako desiata. Tak sa ocitlo jej meno dopísané rukou na listine zakladajúcich členov, ktorá bola vytlačená z počítačovej tlačiarne.

Z mojej strany nebol ani ten najmenší dôvod zdržiavať vznik Izraelskej obchodnej komory na Slovensku. Slovensko-izraelské vzťahy sa náhlivo dobudovávali v hodine dvanástej. Napriek tomu, že na Slovensku nebolo oficiálne zastúpenie štátu Izrael, prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster uskutočnil vo februári roku 2000 prvú oficiálnu návštevu štátu Izrael. Prezident Schuster svojou návštevou vyvolal kryštalizáciu a urýchlil proces dobudovania vzájomných vzťahov, keďže oficiálnu návštevu bolo nutné opätovať. Slovenská republika otvorila v Tel Avive zastupiteľstvo tesne po svojom zrode. V čase vzniku Izraelskej obchodnej komory na Slovensku bol v Tel Avive už tretí rok mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom SR mladý 35-ročný kariérny slovenský diplomat Maroš Ševčovič. Obchodným radcom bol Eugen Ružický.

Registrácia stanov bola expresná, Komora bola zaregistrovaná 06. 04. 2001. Na 16. mája sme zvolali ustanovujúce zasadanie, na ktorom som bol zvolený za predsedu predstavenstva a Ondrej Kamas za predsedu dozornej rady. Eva Krajmerová sa stala jedinou zamestnankyňou Komory s titulom generálna tajomníčka. Súčasne sme prijali dvoch nových členov: Tomáša Gertlera a Slavomíra Mladého, ktorí doplnili dozornú radu na požadovaný minimálny počet troch členov. V máji 2001 bol čerstvo menovaný aj veľvyslanec štátu Izrael pre Slovensko, Slovinsko a Chorvátsko David Granit. J. E. David Granit však nezriadil svoje sídlo v žiadnej z menovaných krajín. Svoju agendu riadil z Jeruzalema. S Granitom sa členovia Komory stretli prvýkrát 30. mája, počas jeho prvej oficiálnej návštevy Slovenskej republiky.

Sediaci: v strede veľvyslanec štátu Izrael J. E. David Granit, naľavo od neho obchodný radca Jonathan Levy. Priamo nad veľvyslancom stojí Eva Krajmerová, generálna tajomníčka Izraelskej obchodnej komory na Slovensku. Stojaci (zľava doprava): Ondrej Kamas, Tomáš Chrenek, Rudolf Bierman, Ján Smerek, Slavomír Mladý, Bohdana Machajová, Miloš Žiak.

 

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26