Ku knihe dokumentov Park ušľachtilých duší 4 sme pripojili DVD s filmom, ktorý bol o pamätníku natočený mladým dokumentaristom Miroslavom Jelokom (producent: Ľubomír Menzel – Record, s.r.o.). 

Tak vznikol prvý pamätník svojho druhu na svete. V záverečnom prejave som zhrnul svoje štvorročné skúsenosti s budovaním pamätníka Park ušľachtilých duší nasledovne:

„Stretávame sa na tomto mieste niekoľko hodín pred začiatkom roku 5771 židovského kalendára, aby sme odovzdali dokončený pamätník Park ušľachtilých duší do užívania slovenskej verejnosti. Pamätník je venovaný tým statočným občanom Slovenskej republiky, ktorí v čase vlády nacizmu a ich slovenských prisluhovačov nemali dostatočne silný žalúdok na to, aby sa nečinne prizerali na ponižovanie a zverstvá, páchané na židovskej populácii, žijúcej na území Slovenskej republiky 1939-45 a preto sa rozhodli podať blížnym v núdzi pomocnú ruku.

Po viac ako štyroch rokoch práce slovenských historikov, odkrývajúcich na základe požiadavky Izraelskej obchodnej komory na Slovensku dávne skutky, ktoré už takmer zapadli prachom zabudnutia, vieme doceniť hodnotu obyčajnej ľudskej úcty. A vieme aj to, že za prejavenie obyčajnej úcty k životu inej ľudskej bytosti doplatili mnohí občania Slovenskej republiky 1939-45 stratou toho  najcennejšieho – teda vlastného života. Rozumieme už aj tomu, že išlo nielen o úctu k inej ľudskej bytosti, ale súčasne išlo aj o zachovanie si úcty k sebe samému (sebaúcty). Veď nie každý má natoľko hrubú hrošiu kožu, aby dokázal pokojne žiť s vedomím, že ostal nečinný, keď sa priamo pred jeho očami diali zverstvá a násilie toho najhoršieho druhu, páchané na bezbranných ľuďoch bez ohľadu na ich vek, či pohlavie, keď jedinou vinou týchto ľudských bytostí bolo, že sa narodili ako Židia.

Po štyroch rokoch intenzívnej práce je pamätník Park ušľachtilých duší dokončený. Štúdie historikov, ktoré sprevádzali naše úsilie, zmenili statický obraz historickej skutočnosti, podľa ktorého stáli na Slovensku proti sebe na strane jednej vrahovia, na strane druhej obete, pričom práci vrahov sa nečinne prizerala masa občanov. Ani na Slovensku utrpenie prenasledovaných Židov nedovolilo mnohým ľuďom zotrvať v ľahostajnosti. Vieme, že popri masovom charaktere Slovenského národného povstania, ktoré vyjadrilo organizovaný ozbrojený odpor občanov Slovenskej republiky voči nacizmu a ich slovenským prisluhovačom, existovala pomerne početná skupina občanov, konajúcich neorganizovane, spontánne, rýdzo na vlastnú päsť. Vieme, že tieto individuálne akty pomoci neboli navzájom prepojené politicky, nábožensky, ani nijakým iným spôsobom. Spoločnými znakmi, ktoré vykazovali, bolo čisté srdce a mravné založenie, alebo prinajmenšom neschopnosť nečinne sa prizerať svinstvám, ktoré boli páchané na iných ľudských bytostiach.

My, členovia Izraelskej obchodnej komory na Slovensku sme presvedčení, že demokratické myslenie a cítenie občanov si vyžaduje vyjadriť verejne úctu nielen aktu ozbrojeného organizovaného masového odboja, motivovaného predovšetkým politickými kalkuláciami, ale že je popri tom treba verejne si uctiť aj rýdzo spontánne, nikým neorganizované individuálne akty odporu.

Pietne miesto pamätníka je venované najmä ľuďom, ktorých skutky sa opierali o spontaneitu, motivovanú mravným étosom. Bez ohľadu na to, či sa im skutok pomoci podarilo naplniť, alebo boli zavraždení spolu s tými, ktorým sa snažili pomôcť. V druhom prípade sa podľa nášho názoru stali v širšom slova zmysle obeťami holokaustu a rasového násilia, namiereného proti Židom, aj viaceré statočné Slovenky a Slováci, ktorí sa pokúšali Židom pomôcť – a prichytení takpovediac pri čine prišli o život spolu s tými, ktorým sa snažili pomôcť.

V našich úvahách sme vychádzali z predpokladu, že keď Slováci pochopia utrpenie a bolesť, ktoré prežili ich mravne založené sestry a bratia v snahe pomôcť prenasledovaným Židom, ľahšie pochopia utrpenie a bolesť Židov, ležiacich s nimi v masových hroboch telo pri tele, respektíve prechodne spolu zadržiavaných v slovenskom koncentračnom tábore Sereď pred ich deportovaním do nemeckých koncentračných táborov na územie Poľska, či Tretej ríše.

Samotná symbolika pietneho miesta vznikla súčinnosťou troch umelcov: sklára majstra Pavla Macha, výtvarníka Petra Kalmusa a architekta Petra Abonyiho. Do priestoru pamätníka sa zostupuje schodmi, ktoré vedú zhruba 2 metre pod zem. Úzka cesta Vás núti kráčať tmavým hrobom. Pod Vašimi nohami sa rozprestiera šero ničoty. Do hrobu cez sklo vitríny, umiestnenej nad vašou hlavou, padá zhora denné svetlo. Keď zdvihnete hlavu, zistíte, že vitrína je plná umelecky preparovaných kameňov rôznej veľkosti a tvaru, ktoré symbolizujú duše zavraždených Židov. Ak sa Vám pošťastí, zazriete na krátku chvíľu vrchol skleného monumentu, pozostávajúceho zo 620-tich tabúľ skla, širokých 8 milimetrov, ktoré sú opracované do tvaru elipsy. Tvar elipsy vznikol ako odkaz na telá obetí, ktoré po páde na zem zanechali v nej stopu – svoj odtlačok. A súčasne sú aj svätožiarou. Symbolizujú občanov Slovenska, ktorí chceli pomôcť svojim blížnym, ale, žiaľ, zahynuli spolu s nimi. Ticho hrobu vypĺňa hlas speváka Zola Lenského, ktorý spieva pohrebnú pieseň El mole rachamim.

Od chvíle, kedy vtedajší opozičný poslanec Róbert Fico predložil na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh na doplnenie zákona, ktorým by sa rozšíril zoznam štátom uznaných pamätných dní o Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia, ubehlo už rovných desať rokov a jeden mesiac. Vtedajšia vláda Slovenskej republiky, vedená Mikulášom Dzurindom, vyjadrila s návrhom poslanca Fica súhlas a poverila ministra kultúry, aby predložil na rokovanie parlamentu predmetné znenie doplneného zákona. V roku 2001 Národná rada Slovenskej republiky schválila spoločne koaličnými aj opozičnými hlasmi ustanovenie v zmysel návrhu poslanca Fica, ktorým sa doplnil zákon č. 241/1993 o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch.

V priebehu uplynulých desiatich rokov sa situácia viac ráz otočila. V roku 2006 sa stal Róbert Fico predsedom vlády Slovenskej republiky a po posledných parlamentných voľbách v júni 2010 sa opäť stal opozičným poslancom.

Keď som prvýkrát navštívil začiatkom roku 2007 vtedy predsedu vlády pána Fica, aby som mu predložil návrh členov Izraelskej obchodnej komory na Slovensku na vybudovanie pamätníka Park ušľachtilých duší, sedeli sme oproti sebe ako dvaja neznámi ľudia, ktorí vedia o sebe len prostredníctvom médií. Pán Fico si vypočul náš zámer, veľmi rýchlo pochopil, že chceme rozšíriť obsah Pamätného dňa obetí holokaustu a rasového násilia – teda pripomenúť si v súvislosti s holokaustom a rasovým násilím skutky a činy (aj keď len malej) časti slovenskej populácie, ktoré si úctu zasluhujú – a takmer okamžite vyjadril ponuku prevziať nad vznikajúcim projektom záštitu predsedu vlády.

Odvtedy sme sa stretli v jeho pracovni ešte trikrát. Začiatkom každého ďalšieho kalendárneho roka som predsedovi vlády priniesol publikáciu, dokumentujúcu udalosti minulého roka, informoval som ho o pokračovaní prác a prediskutoval s ním možnosti pomoci pri financovaní projektu, keďže predseda vlády považoval za nedôstojné finančne neprispieť na projekt, nad ktorým prevzal záštitu. Napriek tomu, že hlavnú ťarchu financovania projektu niesli na svojich pleciach členovia Izraelskej obchodnej komory na Slovensku, každý príspevok bol vítaný. Projekt sa rozrastal, nadobúdal medzinárodnú prestíž a vyvolával živý záujem medzinárodnej židovskej komunity, ktorá vyslala na odhalenie sklenej dominanty pamätníka v septembri roku 2009 oficiálnych predstaviteľov z Jeruzalema, z Washingtonu aj z Moskvy.

Nemá zmysel tajiť, že nie vždy a o všetkom sme s pánom Ficom hovorili spoločným jazykom. Ale tak to už na svete chodí. Najmä keď sa rozpráva konzervatívne orientovaný veriaci Žid so slovenským ľavicovým politikom. Koniec-koncov, ani ja som pod dojmom našich rozhovorov nevstúpil do politickej strany Smer – Sociálna demokracia, ani pán Fico nekonvertoval na židovskú vieru. Napriek tomu sme dokázali spoločnými silami prispieť k vzniku tohto pamätníka.

Tomu, čo Slováci hovoria koleso šťastia, hovoríme my, Židia, jednoducho galgal (koleso). Američania tomu istému hovoria veľmi výstižne „ups an downs“ (vrcholy a pády). Všetci žijeme na kolese, ktoré sa nezastaviteľne krúti. Hospodin nás tým učí, že aj keď sme raz hore, raz zase dolu, existujú pevné hodnoty, pevné body, o ktoré sa môže oprieť náš život a ktoré nás nikdy nesklamú. Medzi ne patrí aj ľudskosť, slušnosť a trpezlivé hľadanie cesty k vzájomnému porozumeniu pri zachovaní si názorovej odlišnosti. Veď každý sme tu na niečo iné, nie sme produktmi sériovej strojovej veľkovýroby.

Takéto hodnoty a im zodpovedajúce postoje tvoria pevnú časť vesmíru. O ne sa dá vždy oprieť, nezáleží na tom, v akej polohe sa naše koleso práve nachádza.

Vážený pán Fico,

akokoľvek rôzni sme sa pred štyrmi rokmi stretli vo Vašej kancelárii na Úrade vlády, nakoniec sme sa naučili vnímať jeden druhého bez predsudkov. Ani pre mňa to nebolo ľahké. Bola to lekcia. Naša spoločná práca na pamätníku končí. Chcem Vám poďakovať za veľkorysosť, s ktorou ste k našej spolupráci pristúpil. A chcem Vás uistiť, že ani pre mňa, veriaceho Žida, ktorého jeho ups and downs, jeho galgal, či slovenské koleso šťastia prinútili stať sa obchodníkom na Slovensku, rozhovory s Vami – s ľavicovým slovenským politikom, lietajúcim na svojom kolese – neboli vždy jednoduché a bezbolestné. Svojou snahou hľadať spôsob, akým je možné porozumieť diametrálne odlišnému pohľadu na svet, navyše v situácii, keď ako mocný muž ste si pokojne mohol myslieť, že na to nie ste odkázaný, ste si nakoniec získal môj rešpekt“.

Pamätník - Park ušľachtilých duší dokončený, september 2010.

Pamätník – Park ušľachtilých duší dokončený, september 2010.

Vybudovanie pamätníka Park ušľachtilých duší je úspechom bezprecedentnej spolupráce podnikateľov, združených v Izraelskej obchodnej komore na Slovensku, predstaviteľov mesta Zvolen, akademického vedenia Technickej univerzity vo Zvolene, predsedu vlády SR, ktorý prevzal nad projektom záštitu a ďalších priaznivcov a podporovateľov projektu. Čo štát nebol schopný vykonať vlastnými silami a vo vlastnej réžii dosiahla iniciatívna skupina štyridsiatich podnikateľov.

Na jeseň roku 2007 presídlil z USA do slovenského kúpeľného mesta Piešťany rabín Zeev Stiefel s rodinou. Od jeho príchodu na Slovensko ho členovia Izraelskej obchodnej komory podporovali po dobu troch rokov finančným príspevkom 15 000 Sk (500 Eur) mesačne. Piešťany sú kúpeľným mestom, ktoré navštevuje ročne viac ako 2 000 Izraelčanov. Rabín Stiefel žije so svojou rozrastajúcou sa rodinou v Piešťanoch dodnes. Vďaka jeho príchodu, podpore zo strany Izraelskej obchodnej komory na Slovensku a entuziazmu Židov, žijúcich v regióne, vznikla na Slovensku od skončenia 2. svetovej vojny prvá nová židovská náboženská obec (ŽNO Piešťany). Dovtedy židovské náboženské obce len zanikali, respektíve sa zlučovali, keďže najskôr fašistickým a vzápätí komunistickým režimom zdecimované zvyšky Židov na Slovensku postupne vymierali.

Aj toto sa udialo v období rokov 2007 – 2010.

Predčasné parlamentné voľby sa konali začiatkom marca 2012. Vláda Ivety Radičovej ukončila svoje pôsobenie 4. apríla 2012, ani nie dva roky po jej vymenovaní. 

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26