Pokrivení ľudia, žijúci pod tlakom pokrivených pravidiel, vygenerovali pokrivený obraz seba samých. Na oboch stranách barikády. Nebolo veľa tých, čo si uchovali odstup a zdravý rozum. Novými a novými kauzami šokovaná, traumatizovaná a opakovane frustrovaná slovenská postkomunistická spoločnosť sa dostala do tranzu.

V septembri roku 1998 – po uplynutí štvorročného obdobia vlády Vladimíra Mečiara – sa konali parlamentné voľby. Mečiarovo HZDS opäť zvíťazilo. Ale Mečiar ostal zapuzdrený. Stratil koaličný potenciál. Vládu zostavil Mikuláš Dzurinda, vezúci sa na vlne protimečiarovských emócií občanov. Časť bývalých opozičných novinárov sa pokúsila presadiť za kritérium dôveryhodnosti do spravodajstva zapracované hodnotiace hľadisko, podporujúce politiku vlády, zostavenej bez Mečiara. Z významotvornej dialogickej dvojice hľadísk „za a proti“ bolo vyzdvihnuté pritakávajúce „za“ a zatratené pochybovačné „proti“. Týmto spôsobom viacerí bývalí opoziční novinári definitívne pochovali samoliečiteľskú schopnosť médií, poskytovanú dialogickým zvažovaním interpretačných možností. Tí, ktorí sa pokúšali médiám vrátiť ich samoliečiteľskú schopnosť, sa stali pre novú mocenskú elitu a priori podozriví. Medzi nich patril napríklad Milan Šimečka, ktorý po tragickej smrti šéfredaktora denníka Sme Karola Ježíka nastúpil na jeho uprázdnené miesto.

Karol Ježík zomrel 14. decembra 1998. Milan Šimečka bol menovaný do funkcie šéfredaktora denníka Sme v marci 1999 a zotrval v nej viac ako sedem rokov. Mikuláš Dzurinda bol predsedom vlády Slovenskej republiky dve volebné obdobia (1998-2002, 2002-2006).

V rokoch 1994-1998 spočívala hlavná ťarcha protimečiarovského zápasu na pleciach opozične naladených intelektuálov, opozičných novinárov a občanov SR, nespokojných so zánikom spoločného štátu Čechov a Slovákov. Preto nemal nikto z novej Dzurindovej politickej „všehochuti“, ktorá nastúpila po septembrových voľbách roku 1998, strach. Ani samotný Dzurinda, pôvodne len hovorca strán širokej pravo-ľavej protimečiarovskej koalície a následne predseda vlády ešte širšej povolebnej koalície nikomu nepripadal byť obzvlášť nebezpečný. Skôr smiešny. To, že si Dzurinda vytýčil vo svojom volebnom programe zabavenie majetku, ktorý Mečiar rozdal „svojim verným“ nikoho – s výnimkou Mečiarových „verných“ – neznepokojovalo. Nikto si v prvej chvíli neuvedomil dostatočne zreteľne, že Dzurinda sa v konečnom dôsledku môže pokúsiť premiestniť tento pôvodne štátu patriaci majetok (respektíve časť výnosov z jeho predaja) do rúk „svojich verných“. A že v tomto procese v konečnom dôsledku narazí na tie isté výzvy ako Mečiar. Ako rozoznať, kto sú ozaj verní a ako ich udržať pod kontrolou? Akým spôsobom vytvoriť svojim verným komfortnú (rozumej: bezkonkurenčnú, „monopolnú“) pozíciu na trhu v ústavou garantovaných podmienkach voľnej obchodnej súťaže? Akým spôsobom udržať v rukách moc čo najdlhšie?

Dosadnutie hovorcu Mikuláša Dzurindu do kresla predsedu vlády veľmi širokej koalície (vymedzenej na jednom okraji bývalými členmi Komunistickej strany Slovenska a na opačnom okraji antikomunistami z KDH, ktorí sa opierali o podporu niektorých bývalých revolucionárov z Novembra 89) a následné zapuzdrenie Vladimíra Mečiara v roli opozičného poslanca bolo signálom pre definovanie nového horizontu kryštalizácie slovenskej spoločnosti. Týmto novým horizontom kryštalizácie sa stal vstup Slovenska do Európskej únie a NATO a bezpodmienečné prijatie pravidiel členstva, ktoré by oprávňovalo Slovenskú republiku navždy zotrvať v civilizačnom klube parlamentných demokracií západoeurópskeho typu.

Proces integrácie podporovala väčšina občanov Slovenska, vychádzajúc z predpokladu, že ekonomickí lídri Európskej únie (tzv. atómové jadro rozširovania) si môžu rozširovanie sféry svojho vplyvu smerom na Východ dovoliť, keďže majú prebytok finančných prostriedkov. Sovietsky zväz si Slovensko podmanil silou a brutalitou. V danom čase to vyzeralo tak, že západné demokracie si môžu Slovensko „dovoliť si kúpiť“. Za uznanie ich vodcovskej role si môžu dovoliť veľkoryso zaplatiť. Nikto nepočítal v strednodobom horizonte s príchodom finančnej a hospodárskej krízy. Zdalo sa, že možnosť „mrhať“ nemá časové obmedzenie. Mnohí ľudia sa začali správať ako keby prestali platiť fyzikálne zákony.

Nový horizont kryštalizácie vyžadoval príchod nového typu reprezentácie. Starí politici, prikrytí novými heslami, ale nezamýšľali zmeniť svoje rutinné návyky. Eufória „porážky Mečiara“ a následné bezstarostné správanie sa demokraticky orientovaných občanov SR im vyhovovalo. V prítmí za oponou sa mohli nerušene rozkrútiť kolesá privatizácie a reprivatizácie štátneho majetku v duchu tých pravidiel, kvôli ktorým občania odstavili Mečiara od moci. Dlhú dobu si to nikto nevšimol, keďže predstava hovorcu Dzurindíka v úlohe autokrata Vladimíra Mečiara sa zdala byť komická. Neskôr mnohým, včítane mňa, zamrzol úsmev na tvári.

Hovorí sa, že politici sú dočasní, ale obchodníci sú veční. V čase keď sa politici ešte ruvali o podiel na budúcej moci, obchodníci v pozadí si už boli plne vedomí nadchádzajúcej zmeny. Obchodnícky inštinkt ich preto nútil hľadať spôsob, akým by bolo možné zabezpečiť, aby ich obchodnícke záväzky z minulosti neboli poškodené politickou a následne mocenskou zmenou. Čo najmenej poškodený prenos záujmov a pozícií z minulosti na budúce „ihrisko“ bol spojený s hľadaním osôb, ktoré by boli prípadne schopné pri otváraní si priestoru vlastnej budúcnosti na „novom ihrisku“ odniesť na chrbte aj záväzky už vyprofilovaných a minulosťou sformovaných obchodníckych skupín. Odniesť na chrbte ich záväzky k už nadobudnutému majetku aj k príslušníkom ich skupiny, sformovanej v špecifických podmienkach Mečiarovho protekcionizmu.

Týkalo sa to aj obchodníkov a obchodníckych skupín zo zahraničia, pokiaľ ich vstupu na územie Slovenska predchádzalo politické rozhodnutie Mečiara a jeho najbližšieho okruhu spolupracovníkov o tom, aká firma môže na Slovensku podnikať, za akých podmienok a kto ju bude z okruhu Mečiarových „verných“ na Slovensku zastupovať. Tento protekcionistický, respektíve mýtny systém obchodníckeho vstupu na Slovensko bol sprevádzaný aj platením mýtneho mýtnikovi.

Domáci aj zahraniční podnikatelia sa snažili (niekto zreteľnejšími gestami, niekto zahmlenejšie) signalizovať nastupujúcej po-mečiarovskej politickej elite, že jediný záväzok, ktorý pociťujú, je záväzok k ich vlastnému majetku a jeho rozvoju. V žiadnom prípade nepociťujú záväzok k Mečiarovi a jeho politickej budúcnosti.

V priesečníku takto definovaných záujmov sa v rokoch 1997 – 1999 ocitol aj môj život a jeho perspektíva. Nikoho nedojímala moja túžba po slobodnom živote a rozvoji vlastných tvorivých síl v podmienkach voľnej súťaže. Bol som zrejme zaujímavý najmä ako nositeľ politických signálov vlastnej minulosti, ktoré mohli domácim aj zahraničným obchodníkom a obchodníckym skupinám sformovaným v podmienkach „mečiarovskej“ minulosti poslúžiť na prekrytie tejto minulosti a na dosiahnutie legitimity pre ich čiastočnú či úplnú akceptáciu a ďalší rozvoj ich obchodníckeho potenciálu v rámci nastupujúcej politickej skutočnosti. Bol som opozičným intelektuálom a spisovateľom, otvorene sa búriacim proti komunistickému režimu (1986-89). Bol som členom koordinačného centra (výboru) hnutia Verejnosť proti násiliu, ktoré počas novembrovej (1989) revolúcie presadilo zrušenie vedúcej úlohy a mocenského monopolu komunistickej strany, ako aj termín konania prvých slobodných volieb (jún 1990). Bol som vedúcou osobnosťou oživenia židovského života na Slovensku (najmladším členom prezídia Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku v rokoch 1990 až 1993). Bol som poradcom prezidenta ČSFR Václava Havla (od marca 1991) a vedúcim kancelárie prezidenta Českej a Slovenskej federatívnej republiky so sídlom v Bratislave (od apríla 1992 do zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov). Po odvolaní Vladimíra Mečiara z funkcie premiéra (apríl 1994 – november 1994) som bol poradcom predsedu vlády Slovenskej republiky Jozefa Moravčíka. Po návrate premiéra Mečiara k moci som sa postavil do čelných radov opozície tej podoby euro-ázijského režimu, ktorý sa pokúšal Mečiar na Slovensku zaviesť. Od roku 1995 som pôsobil v súkromnom sektore (začínal som podnikať). Do roku 1998 som mal publikovaných 8 kníh (fiction aj non-fiction) a množstvo odborných literárnokritických aj novinárskych politicko-analytických článkov. Môj život na „novom ihrisku“ bol plne legitímny a nebol od nikoho odvodený. Nikto nemal na mňa opciu. Pre Davida Herckého, ktorý sa náhle objavil na Slovensku, som stelesňoval zrejme lákavý potenciál figúrky na šachovnici, umiestnenej v dobrej východiskovej pozícii. Bolo ma len treba zapriahnuť do správnej káry.

Davida Herckeho mi predstavil jeho svokor Chanoch Derzavich, ktorý v roku 1992 investoval v Bratislave spolu s priateľmi nemalé finančné prostriedky na kúpu administratívnej budovy neďaleko centra mesta. Derzavich a skupina jeho priateľov podnikali v oblasti kúpy, zveľadenia a predaja nehnuteľností. Svoju investíciu na území Českej a Slovenskej federatívnej republiky považovali za štandardne bezpečnú operáciu. Následne spoločný štát Čechov a Slovákov zanikol a oni sa ocitli na území Slovenskej republiky, ovládanej Mečiarovými škandálmi a od polovice deväťdesiatych rokov aj dôstojníkmi Slovenskej informačnej služby a mafiou. V istých chvíľach sa rozdiel medzi štátnou inštitúciou a zločineckou skupinou nedal úplne rozlíšiť. O budúcnosti Slovenskej republiky renomované medzinárodné médiá špekulovali s obavami a znepokojením. V tom stiesnenom čase som sa s Chanochom zoznámil a napriek vekovému rozdielu aj spriatelil.

Otec Davida Herckeho pochádzal zo Žiliny (jeho meno sa na Slovensku vyslovovalo Herčky). V čase, keď sa David narodil, žil už jeho otec v USA. Pokiaľ som Davidovi dobre rozumel, bol ešte maloletým dieťaťom, keď jeho otec zahynul počas automobilovej havárie. On následne s mamou presídlil do štátu Izrael, ale americký pas a občianstvo si obaja ponechali. Na Slovensku sa objavil niekedy na prelome rokov 1997-98. Svokor ho požiadal, aby mu pomohol spravovať sieť malých supermarketov, nachádzajúcich sa v okolitých dedinkách neďaleko Bratislavy, ktoré kúpil Chanoch spolu s budovou neďaleko centra mesta a nepodarilo sa mu ich oddelene predať. V čase, keď sa tridsiatnik David objavil v Bratislave, práve sa psychicky aj fyzicky zotavoval z ťažkého úrazu, pri ktorom prišiel o predlaktie ruky. Počas prezentácie mäsokombinátu neopatrne gestikuloval, mlyn na mäso mu jednu ruku zachytil. David s manželkou mali tri maloleté deti. Bolo ťažké s ním nesúcitiť.

Práca so supermarketmi Davida neuspokojovala. Hľadal nejaké hlbšie poslanie. To zrejme našiel v diskusiách so mnou o poslaní židovstva a v úvahách o založení spoločnej Izraelsko-Slovenskej obchodnej komory. Od prvej chvíle bolo zrejmé, že sa myšlienkovo nenachádzame na palube tej istej lode. David ma presviedčal o vedúcej úlohe štátu Izrael, ja som ho presviedčal o vedúcej úlohe Hospodina. Vysvetľoval som mu, že ja nie som sionista nie preto, že by som nerozumel dôvodom, pre ktoré musíme mať vlastný štát. Po trpkej európskej skúsenosti s Hitlerom a nemeckými nacistami by len hlupáci ostali neozbrojení, vydaní na milosť a nemilosť „láske“ svojich nežidovských blížnych. I keď je treba zdôrazniť, že mnohí európski nežidovskí spoluobčania prejavili svoju „lásku k blížnemu“ (k Židovi) aj v čase najväčšieho nacistického besnenia a hrôzy, ako o tom vypovedá každoročne udeľované izraelské štátne vyznamenanie Spravodliví medzi národmi. Ale ani láska k blížnemu týchto výnimočne obetavých ľudí nemala v sebe silu zastaviť krvilačnú protižidovskú hystériu, ktorá ovládla mysle veľkej časti európskej populácie. Opakoval som mu, že ja som veriaci Žid a napriek všetkému, čo sa v minulosti mojej rodine stalo, som sa rozhodol ostať žiť v Bratislave. A že keď príde Mošiach (Mesiáš) vrátim sa i tak do Izraela a ani nebudem musieť platiť za letenku. Pokiaľ ide o moje deti, umožnili sme im spolu s manželkou vyrastať v prostredí uplatňovania zásad ortodoxnej židovskej viery. Obe navštevovali škôlku Gan menachem, ktorú viedla rebecin Chana (manželka bratislavského lubavičského rabína Barucha Myersa). Vzhľadom k tomu, že je súčasný svet – Boruch Ha-Šem (Požehnaný buď Hospodin) – otvorený, bude mať každé z mojich detí možnosť slobodne sa rozhodnúť samo za seba kde a ako bude žiť.

David mojim argumentom so smiechom oponoval. Podľa neho sme všetci sionisti, lebo svoju identitu odvodzujeme od hory Sion, z vrcholu ktorej pre nás Mojše rabejnu (náš veľký učiteľ Mojžiš) zniesol dosky s (Božími) prikázaniami. Bol to nekonečný a nudný rozhovor. Ja som zdôrazňoval hľadisko jednotlivca tvárou v tvár Bohu, David zdôrazňoval hľadisko kolektívu tvárou v tvár úsiliu vybudovať židovskí štát a obhájiť jeho právo na existenciu.

V prvej polovici roku 1999 mi David nečakane doniesol z Izraela igelitovú tašku plnú vizitiek s mojim menom a hlavičkou Israel-Slovakia Chamber of commerce/Izraelsko-Slovenská Obchodná komora. Vizitiek doniesol najmenej tisíc kusov (Chanoch okrem iného vlastní v Izraeli aj tlačiareň). Vyvalil som na tú kopu vizitek oči.

Koncom roku 1999 prišla následne z Izraela ponuka investičnej skupiny TBIH, aby som pre nich kúpil 100% akcií správcovskej spoločnosti VSP Tatry, ktorá bola exkluzívnym správcom vtedy najväčšej doplnkovej dôchodkovej poisťovne (DDP) na Slovensku. Na poistnom trhu pôsobila pod názvom Tatry-Sympatia. Investičnú skupinu tvorila izraelská spoločnosť Kardan spolu s investičným oddelením Deutsche Bank. Spolufinancujúcou bankou akvizícií skupiny TBIH bola ABN Ambro z Holandska. 

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26