Kapitola 4.

Park ušľachtilých duší  (roky 2007-2010)

Nutnosť precízne definovať skupinu osôb, ktorým je pamätník venovaný, nás prinútil ponoriť sa v priebehu rokov 2007-2010 do predmetnej témy omnoho hlbšie, než sme pôvodne zamýšľali. V tomto smere sa pre nás stala hneď na začiatku formulovania idey projektu inštruktívnou štúdia prof. Eduarda Nižňanského „Vzťah slovenskej majority a židovskej minority (náčrt problému)“, ktorá bola publikovaná v roku 2005 v siedmom zväzku edície dokumentov, vydávaných pod spoločným názvom Holokaust na Slovensku. Po prečítaní tejto štúdie sme si uvedomili diametrálny rozdiel podmienok, v akých sa nachádzali občania Slovenskej republiky, usilujúci sa pomôcť židovským spoluobčanom v roku 1942 v porovnaní s rokom 1944. Tento rozdiel podmienok realizácie pomoci nás prinútil pozrieť sa inou optikou práve na skutky, vykonané v prospech Židov v rokoch 1944-45 v zostrených podmienkach výnimočného stavu – v nacistami okupovanej krajine pod hrozbou trestu smrti vykonaného bez súdu a okamžite.

V roku 1942 bola síce vypracovaná vyhláška Ministerstva vnútra zo dňa 26.marca, ktorou sa zakazovalo ukrývať Židov (deportácie Židov zo Slovenska do nemeckých táborov smrti na území Poľska sa začali práve v marci 1942). Táto vyhláška však nakoniec nevstúpila do platnosti s odôvodnením, že by vo verejnosti vyvolala nepriaznivý ohlas. Postoj k tým členom majoritnej spoločnosti, ktorí pomáhali Židom vyhnúť sa nástupu do transportov, musel byť nakoniec regulovaný nariadením Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB) v Bratislave zo dňa 24. 4. 1942. Nariadenie zaväzovalo okresných náčelníkov, policajných riaditeľov a prednostov Štátnych policajných orgánov, aby „v každom prípade, v ktorom bezosporne zistia pomoc árijskej osoby (Židovi) túto (árijskú osobu) dodali do zaisťovacieho tábora v Ilave“. Zaistenie v Ilave nemalo právny podklad v súdnom rozhodnutí, a tak mohlo na strane jednej trvať až dovtedy, pokiaľ príslušné orgány svojvoľne nerozhodli, že previnilca prepustia. Na strane druhej však z toho istého dôvodu previnilcovi nehrozil hrdelný trest (trest smrti).

Koncom roka 1942 boli deportácie dočasne prerušené a v priebehu roku 1943 neboli obnovené. V roku 1944 sa situácia dramaticky zmenila. 29. augusta vypuklo Slovenské národné povstanie, ktorého vedenie (Slovenská národná rada) svojim nariadením z dňa 1. septembra 1944 zrušilo všetky zákony, nariadenia a opatrenia, odporujúce  “duchu republikánsko-demokratickému“. Už týmto svojim  prvým nariadením tak zrušilo platnosť nariadenia č. 198 O právnom postavení Židov z 09. 09. 1941 (tzv. židovský kódex). Následne anulovalo arizačné prevody majetku vo vlastníctve Židov, ktorý si privlastnil „arizátor – árijec“.

Židia sa tak na území, obsadenom povstalcami opäť stali rovnoprávnymi občanmi Slovenskej republiky. Povstanie bolo, žiaľ, čoskoro potlačené a Slovensko bolo okupované „spojeneckými“ nemeckými armádnymi jednotkami. Už začiatkom októbra 1944, po obsadení väčšej časti povstaleckého územia, ktorého centrum sa nachádzalo na strednom Slovensku (v Banskej Bystrici), začali nemecké vojenské a policajné orgány zo Serede vypravovať deportačné vlaky. Tentoraz boli vagóny nielen plné Židov, ale aj slovenských povstalcov. Navyše boli zaznamenané vraždy Slovákov aj Židov priamo v seredskom koncentračnom tábore (teda na území Slovenskej republiky). V záverečnej fáze 2. svetovej vojny sa osudy Slovákov a Židov mnohokrát neodlúčiteľne prepojili.

Akciu vysídľovania Židov do nemeckých táborov smrti sprevádzala už nielen brutalita a lúpenie. Stovky Židov boli zavraždení nemeckými oddielmi už pri ich zaistení. V správe veliteľa Sicherheitsdienst (SD) J. Witisku z 9. decembra 1944 bolo 678 židovských osôb, zavraždených na Slovensku vykazovaných ako osoby, ktorým sa dostalo „zvláštne zaobchádzanie“.  Toto číslo ale nebolo konečné, keďže deportácie pokračovali až do konca marca 1945 a vraždenie Židov trvalo ešte o mesiac dlhšie. V tejto extrémnej situácii bola pomoc Židom (či už išlo o ukrývanie, zásobovanie potravinami a liekmi, alebo napomáhanie pri úteku) spojená s hrozbou hrdelného trestu (trestu smrti, vykonaného okamžite a priamo na mieste). Telá občanov Slovenskej republiky, ktorých do smrtiacej pasce holokaustu nevohnal ich židovský pôvod či izraelitské náboženské presvedčenie, ale mravné vedomie a vyspelý mravný cit, boli po vojne nájdené v masových hroboch, kam boli hodené spolu s telesnými pozostatkami vypátraných a zavraždených Židov. V priebehu poslednej vojnovej zimy vznikla tak na pomerne malom území viac ako stovka masových hrobov, v ktorých bok po boku odpočívajú židovskí muži, ženy, deti spolu s ich neúspešnými „záchrancami“.

Slovenské národné povstanie malo charakter ozbrojeného, kolektívneho a organizovaného odboja. Na rozdiel od Slovenského národného povstania mala pomoc Židom charakter neorganizovaný, rýdzo individuálny a spontánny.

Stovky záchrancov (teda pomocníkov – občanov Slovenskej republiky, ktorí uspeli) boli ocenení izraelským štátnym vyznamenaním Spravodlivý medzi národmi. Žiaľ, mimo pozornosť sa ocitla početná skupina pomocníkov neúspešných, často ležiacich v masových hroboch po boku tých, ktorým sa snažili podať pomocnú ruku. Čiaru, ktorá oddeľuje úspešných záchrancov od neúspešných pomocníkov vytvára násilná smrť. Násilná smrť Slováka, podávajúceho pomocnú ruku Židovi, násilná smrť prenasledovaného Žida, ktorého sa nepodarilo napriek vyvinutej snahe zachrániť, násilná smrť oboch.

Členovia Izraelskej obchodnej komory na Slovensku budovaním pamätníka Park ušľachtilých duší cielene upozornili na skutočnosť, že medzi obeťami holokaustu sa nachádzajú aj nežidovskí občania Slovenskej republiky, i keď z iného dôvodu, než Židia. Rovnako upozornili na skutočnosť, že si občania Slovenskej republiky každoročne a právom hrdo pripomínajú demokratickú tradíciu kolektívneho ozbrojeného vystúpenia proti nacizmu, ale na činy rýdzo individuálneho odporu tvárou v tvár vraždiacej mašinérii, ktoré sa prejavili v spontánnych aktoch „pomoci blížnemu svojmu“ sa neprávom zabúda. Keďže tento odkaz individuálneho, nikým neorganizovaného spontánneho odporu považujú členovia Izraelskej obchodnej komory na Slovensku minimálne za rovnako dôležitý pre intelektuálny a mravný vývoj budúcich generácií ako akt ozbrojeného kolektívneho odboja, rozhodli sa rozšíriť obsah Pamätného dňa obetí holokaustu a rasového násilia o tému uctenia si pamiatky tých, ktorí v snahe pomôcť blížnemu svojmu vo chvíli najťažšej ohrozili vlastný život.

Budovanie pamätníka sme odštartovali vydaním prvého zväzku dokumentov Park ušľachtilých duší. Predstavili sme v ňom ideu, o ktorú sa bude budovanie pamätníka opierať, realizačný tím tvorcov umeleckej podoby pamätníka (životopisy, diela a umelecké vyznania výtvarníkov Petra Kalmusa, Pala Macha a architekta Martina Kvasnicu). Knihu doplnila rozsiahla štúdia prof. Eduarda Nižňanského „Slováci a Židia – vzťah slovenskej majority a židovskej minority počas vojny“, ktorá podložila ideu budovania pamätníka množstvom faktov a dobových reálií.

Už prvé intuície, s ktorými sme vstupovali na neznámu pôdu projektu Park ušľachtilých duší nám tak umožnili v prípravnom štádiu odlíšiť kategóriu ocenených izraelským štátnym vyznamenaním „Spravodlivý medzi národmi“ (židovská osoba musela prežiť a vydať o svojej záchrane notárom overené písomné svedectvo ako nevyhnutný podklad k udeleniu vyznamenania) od tých, čo prišli o život spolu so židovskými osobami v priebehu pokusu o ich záchranu (takže zachraňované židovské osoby nikdy nebudú môcť vydať notárom overené písomné svedectvo o šľachetnom pokuse občana Slovenskej republiky zachrániť „blížneho svojho“).

Preto sme obe skupiny označili už vo východisku všeobecnejším slovným spojením „ušľachtilé duše“, pod ktoré sme zahrnuli tak záchrancov úspešných (Spravodliví medzi národmi), ako aj „záchrancov neúspešných“. V tejto súvislosti sme narazili na fakt, že slovné spojenie „neúspešný záchranca“ je contradictio in adjecto (protirečenie vo východisku). Veď ten, kto zachránil, nemôže byť označený za neúspešného, a ten, kto nezachránil, nemôže byť označený za záchrancu.

Metodologicky sa nám podarilo objasniť aj odlišnosť podmienok pomoci židovským osobám na Slovensku v rokoch 1941-42 (od prijatia židovského kódexu po ukončenie prvej vlny deportácií Židov do nemeckých táborov smrti na území Poľska) od podmienok pomoci v zimných mesiacoch rokov 1944-45 (od potlačenia Slovenského národného povstania, spojeného s okupáciou Slovenska nacistami až po koniec 2. svetovej vojny).

Do tretice sa nám podarilo odlíšiť charakter Slovenského národného povstania (aktu kolektívneho, organizovaného a ozbrojeného odboja) od aktu individuálneho, spontánneho, neorganizovaného odporu, spredmetneného v pomoci „blížnemu“. V tejto súvislosti sa nám podarilo zdôvodniť aj to, prečo sa stotožňujeme s presvedčením, že slovenská národná hrdosť potrebuje v kalendári dva odlíšiteľné dni: 29. august (štátny sviatok, pripomínajúci vypuknutie Slovenského národného povstania) a 9. september (Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia). Obeťami smrtiacej pasce holokaustu, ktorý nebol namierený v prvom rade proti Slovákom sa totiž stali aj mnohí občania Slovenskej republiky, pokiaľ sa odmietli nečinne prizerať nacistickým zverstvám, páchaným na Židoch.

Nedeliteľnú súčasť knihy dokumentov Park ušľachtilých duší 1 tvorí DVD, obsahujúce vizualizácie architektonického návrhu budúceho pamätníka Park ušľachtilých duší.

Rok 2008 sa stal rokom položenia Základného Kameňa budúceho pamätníka.

V tomto roku členovia Izraelskej obchodnej komory na Slovensku splnili aj svoj sľub z roku 2007 tým, že udelili štipendium dvom mladým slovenským historikom, ktorí sa rozhodli zdokumentovať „Postoje majoritného obyvateľstva k židovskej komunite počas 2. svetovej vojny na príklade okresu Banská Štiavnica“ (Martin Macko) a „Problematiku záchrany Židov na Slovensku v kontexte mesta Hlohovec“ (Nina Paulovičová). Mladých historikov odporučil členom Izraelskej obchodnej  komory na Slovensku odborný garant projektu prof. Eduard Nižňanský, ktorý v roku 2008 rozšíril knihu dokumentov Park ušľachtilých duší 2 o štúdie: „Z dejín židovskej komunity v Banskej Bystrici“ a „Z dejín židovskej komunity vo Zvolene“. V tejto etape výskumu nám odkrylo myšlienkovú produktívnosť spomínané prvotné odlíšenie podmienok pomoci v rokoch 1941-42 od podmienok pomoci v zimných mesiacoch rokov 1944-45.

Na základe dovtedy v rámci projektu spracovaných štúdií bolo možné spracovať prvé definičné vymedzenie kategórie „pomocník“ a kategórie „záchranca“, ako aj náčrt typológie „prípadov pomoci“. Zhromažďovali a utrieďovali sme cielene najmä „komplikované prípady pomoci“ – prípady pomoci nie úplne jednoznačné z hľadiska morálneho posudzovania.

V rámci typológie prípadov pomoci sme našli dokonca prípad, ktorý sme skusmo označili ako „záchranca proti svojej vôli“. V skratke: Záchranca dobrovoľne ukrýval židovskú rodinu v roku 1942, čím jej umožnil vyhnúť sa prvej vlne deportácií do nemeckých táborov smrti v Poľsku. V roku 1944, po vyhlásení stanného práva, kedy za pomoc Židom hrozil trest smrti, dostal pomocník strach a pokúšal sa rodiny zbaviť. Ukrývaná rodina vyhlásila, že po vyhnaní z úkrytu ich aj tak pochytajú – a oni po pravde nahlásia, kto ich dovtedy ukrýval. Pomocník dostal ešte väčší strach z týchto vyhrážok a rodinu ukrýval až do konca vojny. Židovská rodina aj pomocník (v tomto prípade je opodstatnené hovoriť o „záchrancovi“) prežili.  

Takýmto spôsobom sme sa pýtali sami seba, či je možné zľahčovať výkon záchrancu len preto, že ho sprevádzal oprávnený strach o vlastný život a život svojich najbližších? Smerom do budúcnosti sme nastoľovali otázku vzťahu týchto „komplikovaných“ prípadov k tzv. čistým nezištným typom ničím nezakalenej záchrany, ocenenej titulom „Spravodlivý medzi národmi“.

9. septembra 2008 bol na mieste budúceho pamätníka za aktívnej účasti predsedu vlády SR Róberta Fica, veľvyslanca štátu Izrael J.E. Zeeva Bokera a ďalších významných hostí odhalený Základný Kameň budúceho pamätníka. Na večer toho istého dňa naplánovali členovia Izraelskej obchodnej komory na Slovensku rockový Koncert pre ušľachtilé duše, aby sa o pripravovanej udalosti výstavby pamätníka dozvedeli aj mladí ľudia zo širokého okolia. Na úvod koncertu vystúpila skupina I.M.T. Smile Ivana Táslera. Vďaka jeho popularite sa na mieste výstavby budúceho pamätníka v parku areálu Vysokej školy technickej vo Zvolene zhromaždilo dvetisíc mladých divákov. Po I.M.T. Smile prišiel na pódium Oskar Rózsa (vokál, basgitara, gong) s Mikim Škutom (klávesové nástroje), Michalom Bugalom (gitara) a Marcelom Buntajom (bicie). Šokovanému mladému publiku predviedli audiovizuálny program, v ktorom sa na pozadí dvadsaťminútovej skladby rockovej skupiny Pink Floyd A Saucerful of Secrets premietali na veľkoplošnú obrazovku zábery vyhladovaných a zmučených ľudí, väznených v nemeckých táboroch smrti, ktoré dopĺňali kreatívne vizualizácie Martina Piterku. Po skončení audiovizuálneho diela a vypnutí veľkoplošnej obrazovky ostalo stáť mladé, na takýto surový zážitok nepripravené publikum v nemom úžase. Bolo zrejmé, že sme zorganizovaním Koncertu pre ušľachtilé duše dosiahli zamýšľaný cieľ. Správa o výstavbe budúceho pamätníka sa rozniesla do celého okolia. Správa o koncerte ako aj DVD s predvedeným audiovizuálnym programom tvorí nedeliteľnú súčasť knihy Park ušľachtilých duší 2.

V roku 2008 sa stal členom Izraelskej obchodnej komory na Slovensku Peter Bollardt (firma Bollardt), Rastislav Ilčík (ENZO-apartmány) a Andrej Lehocký (Colliers International).

Minútu ticha sme držali za nášho člena Mariána Šufliarskeho (M-Market), ktorý zomrel v pomerne mladom veku 5. októbra 2008. Firma M-Market sa v členstve rozhodla pokračovať (na miesto otca nastúpil jeho sotva dvadsaťročný syn Marián).

Po dvoch rokoch sústredeného vymedzovania špecifického obsahu pamätníka Park ušľachtilých duší sme prikročili k slávnostnému vztýčeniu sklenej dominanty pamätníka:

Pamätník Park ušľachtilých duší.

Pamätník – Park ušľachtilých duší.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26