Od tejto zárodočnej úvahy potom viedla cesta k novému definovaniu cieľovej skupiny. Cieľovou skupinou sa stali slovenskí nositelia izraelského štátneho vyznamenania Spravodliví medzi národmi, ktorú sme rozšírili o všetkých tých neznámych „pomocníkov“ rasove v čase Holokaustu prenasledovaným osobám, na ktorých sa zabudlo z akéhokoľvek dôvodu.

Po tom, ako sme nanovo definovali svoju úlohu, nastúpil proces hľadania profesionálneho historika holokaustu, ktorý by kompetentne vyvrátil, respektíve potvrdil oprávnenosť takéhoto prístupu. Hľadaným budúcim odborným garantom projektu, ktorý sme premenovali na Park ušľachtilých duší, sa nakoniec stal najvýznamnejší historik holokaustu na Slovensku prof. Eduard Nižňanský, ktorý s nami našu ideu od počiatku nezištne a entuziasticky konzultoval. Aj vďaka nemu sa dovtedy nikým na Slovensku dôkladnejšie neprebádaná agenda stala samostatnou agendou, ktorá dodnes privádza mňa aj mojich priateľov svojim rozsahom, hĺbkou a spoločenskou produktívnosťou danej témy do nemého úžasu.

V priebehu roku 2004 prišlo aj k zblíženiu medzi mnou a prezidentom Nadácie Európska kultúrna spoločnosť Petrom Sokolom. Po stretnutí s prezidentom štátu Izrael J. E. Moše Kacavom na pôde Múzea Milana Dobeša v Bratislave ma Peter Sokol požiadal, aby som pozval prostredníctvom J. E. Kacava vystavovať do Múzea Milana Dobeša, zameraného výlučne na prezentácie výtvarníkov – majstrov svetového neokonštruktivizmu, najvýznamnejšieho izraelského neokonštruktivistického výtvarníka Jaacova Agama. Od decembra roku 2003 bola Nadácia Európska kultúrna spoločnosť riadnym členom Izraelskej obchodnej komory na Slovensku, preto som mu vyhovel. List-prosbu som odoslal do Kancelárie prezidenta štátu Izrael 23. marca 2004. Uprostred horúceho leta, 2. augusta 2004 pricestoval Jaacov Agam z Paríža do Bratislavy, aby si prezrel výstavné priestory Múzea Milana Dobeša.

Jaacov Agam v Múzeu Milana Dobeša v Bratislave, 10. 08. 2004. Zľava doprava: Milan Dobeš, Peter Sokol, Jaacov Agam, Miloš Žiak

Jaacov Agam v Múzeu Milana Dobeša v Bratislave, 10. 08. 2004. Zľava doprava: Milan Dobeš, Peter Sokol, Jaacov Agam, Miloš Žiak.

Po tomto nečakanom úspechu ma Peter Sokol požiadal, či by som mu nepomohol predstaviť portfólio Múzea Milana Dobeša v Moskve. Do Bratislavy chodil totiž každoročne Jevgenij Berezner, v tom čase jedna z vedúcich postáv Múzea moderného umenia v Moskve.

Jevgenij Berezner začal chodiť do Bratislavy začiatkom 90-tych rokov v rámci medzinárodného festivalu fotografie, ktorý sa pod názvom Mesiac fotografie konal každoročne od roku 1991. Najskôr sa v rámci festivalu prezentovali diela fotografov zo strednej a východnej Európy, vymaňujúcej sa z područia vlády komunistov, neskôr sa stal festival v pravom slova zmysle celosvetovým.

Festival organizovalo dobrovoľné združenie profesionálnych fotografov Slovenska s názvom FOTOFO. Predsedom združenia bol Václav Macek. Vždy pred konaním výstavy sa stretla komisia expertov, ktorá sa dohodla na výbere diel jednotlivých autorov. Jevgenij Berezner spočiatku v tejto výberovej komisii zastupoval Ministerstvo kultúry Ruskej federácie a bol súčasne kurátorom výstav, zostavených z diel ruských fotografov. Výstavy sa konali na jeseň a boli rozmiestnené súčasne vo viacerých galériách a múzeách na území Starého mesta v Bratislave. Doplnkom výstav bol katalóg vystavovaných fotografií, obsahujúci príhovory kurátorov aj životopisy predstavených autorov.

Od roku 1997 začala s Václavom Macekom spolupracovať na organizovaní festivalu Mesiac fotografie Eva Szabová, s ktorou som sa skamarátil ešte počas nášho štúdia na Katedre estetiky a vied o umení FFUK. Eva hľadala niekoho stabilného, kto by jej z ruštiny do slovenčiny prekladal Bereznerove kurátorské texty k výstavám, životopisy vystavovaných ruských fotografov a popisky k ich dielam. Od roku 2001 začala pre ňu robiť tieto preklady moja manželka Marina. Marina sa s Jevgenijom Bereznerom zoznámila pri tejto príležitosti a následne sa s ním stretávala na recepciách, ktoré sa konali každoročne po zahájení festivalu Mesiac fotografie.

Aby som vyhovel prosbe Petra Sokola, požiadal som Marinu, nech privedie Bereznera k nám na večeru, že by som sa s ním rád poradil o možnosti usporiadať výstavu slovenských a českých konštruktivistických výtvarníkov v Moskve. Počas rozhovoru pri večeri sa ukázalo, že mne aj Marine je Berezner omnoho bližší, než sme pôvodne predpokladali. Dozvedeli sme sa aj to, že už nie je zamestnancom Ministerstva kultúry Ruskej federácie, ale že organizuje výstavy pre Múzeum moderného umenia v Moskve, ktoré je partnerom Múzea moderného umenia v New Yorku.

Jevgenij Berezner prediskutoval náš zámer s riaditeľom Múzea moderného umenia v Moskve Zurabom Ceretelim. Ten ju v duchu a podľa zvyklostí ruských oligarchov odsúhlasil pod podmienkou, že sa nájde „dostatočne silný dôvod“. Slovenská republika sama osebe bola pre neho príliš málo významná, takže by jej autori len ťažko upútali pozornosť širokej ruskej verejnosti.

S Petrom Sokolom sme začali tvoriť presvedčivé argumenty, ktoré by dokázali trpaslíka prezentovať ako slona. V roku 2004 sa stala Slovenská republika  súčasťou rozširujúcej sa Európskej únie. Slovenskú iniciatívu sme sa preto rozhodli prezentovať v Rusku ako celoeurópsku. Možno sa bude zdať trpaslík, ktorý prinesie do Ruska na chrbte slona smiešny, ale nič menej bude to niečo dovtedy nevídané-neslýchané.

Peter Sokol okamžite zapojil do našich plánov talianskeho profesora Getulia Alvianiho, významného neokonštruktivistického výtvarníka. Ten vytipoval neokonštruktivistické diela výtvarníkov v držbe európskych muzeálnych zbierok a prijal rolu jedného z kurátorov budúcej výstavy, ktorá dostala už aj oficiálny názov: Európsky neokonštruktivizmus 1930 – 2000.

Odkaz, ktorý výstava prinášala ruskej verejnosti, bol jednoduchý: Experimentálne umenie v Rusku zrodilo začiatkom 20. storočia konštruktivistický smer vo výtvarnom umení. Tento výtvarný názor sa následne rozvíjal viac na území Európy, než v Rusku. Teraz prinášame ruskej verejnosti ukázať výsledky, ku ktorým sa dopracovala pôvodne ruská iniciatíva vo výtvarnom umení (Rodčenko, Malevič, Tatlin) na území Európy, kde dnes tvorí trvalú súčasť európskeho kultúrneho dedičstva.

Takýto veľkorysý prístup presvedčil aj Zuraba Cereteliho, takže nás s Petrom Sokolom pozval na raňajky do svojho sídla v Moskve. Už nám chýbal len spoločensko-politický motív pre usporiadanie výstavy. V tom nám pomohol veľvyslanec Slovenskej republiky v Moskve J. E. Augustín Čisár, ktorý nás v rámci konzultácií upozornil na pripravovanú oficiálnu návštevu prezidenta Gašparoviča v Rusku. Termín stretnutia prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča s prezidentom Ruskej Federácie Vladimírom Putinom sa nakoniec ustálil na november roku 2006.

Úloha slávnostne otvoriť výstavu „Európsky neokonštruktivizmus 1930 – 2000“ pri príležitosti oficiálnej návštevy prezidenta Slovenskej republiky v Moskve nakoniec pripadla manželkám prezidentov.

Cestou na slávnostné zahájenie výstavy Európsky neokonštruktivizmus 1930-2000 v Moskve.  Silvia Gašparovičová so sprievodom nasleduje prezidenta Múzea moderného umenia v Moskve Zuraba Cereteliho.

Cestou na slávnostné zahájenie výstavy Európsky neokonštruktivizmus 1930-2000 v Moskve. Silvia Gašparovičová so sprievodom nasleduje prezidenta Múzea moderného umenia v Moskve Zuraba Cereteliho.

Výstava získala nečakane silnú odozvu v ruských médiách a mala vysokú návštevnosť (v priebehu troch týždňov ju navštívilo viac ako 21 000 platiacich návštevníkov) . Náš zámer zaujať ruskú verejnosť (milovníkov umenia aj zberateľov) sa podaril. Po ukončení výstavy v Moskve, ktorá trvala od 7. do 30. novembra 2006 v jednom z najprestížnejších moskovských domov umenia bola výstava premiestnená do Domu umenia v Bratislave, kde sa s jej obsahom mohlo oboznámiť bratislavské publikum. Bratislavská inštalácia kolekcie sto päťdesiatich výtvarných diel od tridsiatich autorov z pätnástich krajín trvala od 7. decembra 2006 do 28. februára 2007.

Na vlastnej koži som sa tak presvedčil, že aj pomerne malá, ale odhodlaná skupina slovenských súkromných podnikateľov s finančne limitovanými zdrojmi môže v rámci svojich relaxačných aktivít vytvoriť dostatočne silnú iniciačnú skupinu, ktorá dokáže zabezpečiť vznik veľkých a významných kultúrnych projektov.

Úspech v oblasti organizovania medzinárodnej spolupráce (iniciovanie vzniku zmluvy o priateľstve a spolupráci medzi slovenským kúpeľným mestom Piešťany a izraelským výletným mestom Eilat pri príležitosti výročia ukončenia 2. svetovej vojny), ako aj úspech pri vytvorení nečakaného „image“ Slovenska v Moskve výlučne z vôle a za pomoci peňazí súkromných slovenských podnikateľov ma presvedčilo o tom, že nadišiel čas postaviť Izraelskú obchodnú komoru na Slovensku na nové, pevné základy. Touto novou výzvou sa stalo cielené organizovanie obchodných, respektíve priateľských vzťahov medzi podnikateľmi na pozadí realizácie veľkých invenčných kultúrnych projektov s vysokou pridanou spoločenskou hodnotou.

Po tomto mojom vnútornom rozhodnutí som opakovane rozdiskutoval s priateľmi môj zámer poďakovať aj tým pomocníkom, občanom Slovenskej republiky, ktorí z takého alebo onakého dôvodu nemôžu byť ocenení medzinárodne vysoko uznávaným izraelským štátnym vyznamenaním Spravodlivý medzi národmi. Moje skalopevné presvedčenie ma nútilo dať verejne najavo, že nie som ochotný robiť rozdiely medzi úspešnými pomocníkmi, teda záchrancami židovských osôb a medzi tými osobami, ktoré sa o záchranu pokúsili, ale boli prichytení „pri čine“ a zavraždení spolu so židovskými osobami, ktorým sa snažili pomôcť.

Zosumarizovali sme obsahy našich rozhovorov z rokov 2004-2005, aj výsledok neúspešného rokovania s Múzeom Jad VaŠem v Jeruzaleme. Našu iniciatívu sme s konečnou platnosťou pomenovali Park ušľachtilých duší/Park of Generous souls a rozhodli sme sa aj pre lokalizáciu miesta, ktoré by sa po dotvorení mohlo stať priestorom budúceho parku piety. Nakoniec nás presvedčil môj priateľ a blízky príbuzný Jozef Klement, podpredseda Židovskej náboženskej obce v Banskej Bystrici, že najlepším miestom pre budúci park bude predkolie bývalého židovského cintorína, ktorý sa nachádza v areáli Technickej univerzity vo Zvolene.

Aby sme sa nemuseli opierať o povolenie Múzea Jad VaŠem podložili sme iniciatívu v prvej etape prejavom prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča, ktorý v rámci svojich pracovných ciest navštívil v marci 2005 štát Izrael. Vo svojom prejave v Múzeu Jad VaŠem poďakoval prezident Gašparovič občanom štátu Izrael za to, že si s úctou pripomínajú skutky občanov Slovenskej republiky, ktorí v čase holokaustu zachraňovali svojich židovských spoluobčanov pred deportáciami do nemeckých táborov smrti v Poľsku. Súčasne vyjadril odhodlanie pričiniť sa vo svojom volebnom období o to, aby slovenskí Spravodliví získali vo vedomí širokej slovenskej verejnosti miesto, ktoré im právom patrí. 

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26