Kapitola 3.

Neobchoduje „obchodná komora“, obchodujú jej členovia

V tom čase už bolo na adresu Izraelskej obchodnej komory na Slovensku zaslaných z Izraela viacero ďakovných listov. Od podpredsedu vlády a ministra hospodárstva, obchodu, práce a komunikácií štátu Izrael Ehuda Olmerta za pomoc pri úspešnom absolvovaní jeho cesty, sprevádzanej skupinou izraelských podnikateľov v marci roku 2004. Od ministra zdravotníctva štátu Izrael Dany Naveho za pomoc pri jeho aprílovej návšteve Slovenska v roku 2005 a za zastrešenie seminára o podmienkach investovania v slovenskom zdravotníctve, ktorý bol organizovaný pre izraelských podnikateľov. Nezištne sme pomáhali organizovať pracovné cesty izraelských podnikateľov na Slovensko, spoločné workshopy, určené ako miesto stretnutia izraelských a slovenských  podnikateľov… V máji 2006 nám prišiel ďakovný list od primátora mesta Eilat… Ďakovný list sme dostali aj od odchádzajúceho obchodného radcu na veľvyslanectve štátu Izrael vo Viedni s pôsobnosťou aj pre Slovensko Yossiho Periho, ktorého vo funkcii vymenil 7. augusta 2006 Yoram Gilady.

Vďaka netradičnej profilácii Izraelskej obchodnej komory na Slovensku, budujúcej vo výraznej miere svoju verejnoprospešnú orientáciu sa začali k aktivitám Komory čoraz viac hlásiť jednotliví podnikatelia, či podnikateľské skupiny, ktorých bezprostredný záujem nebol obchodovať s občanmi štátu Izrael. V prvom rade mali záujem podporiť rozvoj priateľských a kultúrnych vzťahov so štátom Izrael. Táto skutočnosť sa nedala dlhodobo ignorovať. Časom sa to muselo odraziť aj v základnej filozofii Komory, ktorú sme sformovali do podoby: Neobchoduje Komora, obchodujú jej jednotliví členovia (a to aj medzi sebou navzájom, nie nevyhnutne len s izraelskými podnikateľmi). Komora si ponechala úlohu vytvoriť civilizované prostredie, v ktorom môže, ale aj nemusí obchodná komunikácia podnikateľov prebehnúť.

Byť členom Izraelskej obchodnej komory na Slovensku znamenalo byť čoraz viac skôr príslušníkom spoločenstva spriaznených duší, než členom štandardnej organizácie, sprostredkúvajúcej výlučne obchodnú výmenu. Obchodná komora sa začínala čoraz viac podobať na „Klub podnikateľov, podporujúcich rozvoj priateľských vzťahov s občanmi štátu Izrael“. Nie všetkým (včítane kompetentných predstaviteľov štátu Izrael) sa toto smerovanie páčilo.

Vnútropolitické turbulencie, sprevádzajúce vnútornú názorovú kryštalizáciu občanov Slovenskej republiky, ktorá bola napriek všetkému v roku 2004 akceptovaná ako plnohodnotný spojenec NATO a následne ako riadny člen rozširujúcej sa Európskej únie, neustávali. Rok 2006 bol v tomto zmysel ukážkový.

Vo februári 2006 odišlo po vážnej roztržke s predsedom vlády SR Dzurindom z vládnej koalície Kresťanskodemokratické hnutie. Termín konania parlamentných volieb, pôvodne ohlásený na september, sa predsunul na jún. Predčasné parlamentné voľby znamenali pre Dzurindu katastrofu. Mečiar, politická postava, ktorá sa pôvodne vďaka politickému pôsobeniu Dzurindu nachádzala v roku 2002 už v stave politickej klinickej smrti, bol Dzurindom, zatlačeným kauzou skupinka do menšinovej pozície, náhle politicky resuscitovaný v celej jeho pôvodnej kráse, i keď našťastie nie v pôvodnej sile.

Z predčasných parlamentných volieb vzišla v nedávno akceptovanom riadnom členskom štáte Európskej únie neštandardná koalícia politických strán: Smer – Sociálna demokracia (predseda strany: Robert Fico), Slovenská národná strana (predseda strany: Ján Slota) a Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko (predseda strany: Vladimír Mečiar). Takýmto spojeniam socialistov, nacionalistov a populistov ale v „západnej Európe“ už dávno odzvonili.

Vládu vymenoval prezident Gašparovič 4. júla 2006. Predsedom vlády sa po prvýkrát stal mladý ambiciózny socialistický politik (štyridsiatnik) Róbert Fico. Bratovražedný boj, ktorý spustil Dzurinda v radoch demokraticky orientovanej „pravice“, priniesol svoje ovocie. Jediné, čo sa v danej chvíli dalo spraviť, bolo vziať túto skutočnosť na vedomie.

Rok 2006 ale priniesol pre členov Izraelskej obchodnej komory na Slovensku aj jeden veľmi pozitívny impulz. V septembri roku 2006, v čase konania novoročných židovských sviatkov (Roš HaŠana) židovského kalendárneho roku 5767 prišiel do Bratislavy zriadiť veľvyslanectvo štátu Izrael historicky prvý nominant na veľvyslanca štátu Izrael na Slovensku J. E. Zeev Boker. So Zeevom Bokerom som sa poznal ešte z čias Českej a Slovenskej federatívnej republiky, kedy pôsobil na veľvyslanectve štátu Izrael v Prahe ako zástupca veľvyslanca. Po odovzdaní poverovacích listín prezidentovi SR a doladení všetkých formálnych náležitostí, spojených s jeho menovaním, sa koncom roku ujal svojej funkcie. Okamžite sme si s priateľmi uvedomili, že vymenovanie veľvyslanca štátu Izrael na Slovensku, o ktoré sme aj my dlhé roky žiadali nám ponúka príležitosť, aby sme podnikli niečo mimoriadne na jeho privítanie.

Celé desaťročia chodili napriek vláde slovenských komunistov, stavajúcich sa k existencii štátu Izrael prinajmenšom zdržanlivo, z Viedne na Slovensko veľvyslanci štátu Izrael, aby udelili izraelské štátne vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi tým občanom Slovenskej republiky, ktorí pomáhali zachrániť v čase 2. svetovej vojny svojich židovských spoluobčanov. Občanov Slovenskej republiky si tak za ich odvážny a hlboko ľudský čin chodili uctiť občania štátu Izrael, ale na Slovensku im ani po udalostiach z Novembra 89 za ich skutok nikto neprejavoval nijakú mimoriadnu pozornosť. Tak sme sa rozhodli, že príchodom veľvyslanca štátu Izrael na Slovensko dozrel čas, aby si Slováci sami konečne uctili svojich celosvetovo rešpektovaných a inými národmi velebených hrdinov.

O naliehavosti takejto potreby sme medzi priateľmi diskutovali už od roku 2004. Vtedy Ladislav Snopko prišiel v spoločnom procese hľadania spôsobu a formy, akou by bolo najvhodnejšie uctiť si činy slovenských „Spravodlivých“ s návrhom vytvoriť symbolický „slovenský národný poklad“, teda drevenú truhlicu, do ktorej by sme uložili 440 mincí (medailí) s menami slovenských nositeľov medzinárodného ocenenia Spravodliví medzi národmi (Chasidim umeot haOlam). V roku 2004 som ako predseda predstavenstva v zastúpení členov Izraelskej obchodnej komory na Slovensku oslovil v tejto súvislosti známeho slovenského medailéra pána Kovačovského. Kovačovský vytvoril pre nás dokonca skicu a neskôr aj sadrový odliatok ako podklad pre zamýšľanú razbu mincí (medailí). Každá minca (medaila) z tejto razby mala mať jednotnú podobu. Vyrazených malo byť toľko kusov mincí (medailí) koľko bolo v čase razby ocenených slovenských „Spravodlivých“. Na záver sa malo do každej mince (medaily) vyryť konkrétne meno každého jedného slovenského nositeľa izraelského štátneho vyznamenania, ktorých sme v projekte kvôli odlíšeniu od autorizovaného oslovenia Múzea Jad Vašem v Jeruzaleme označovali ako „ušľachtilé duše“ (v angličtine sme používali tvar „noble spirits“, ktorý sme neskôr zmenili na podľa nás výstižnejšie „generous souls“).

Pôvodne sme zamýšľali dať vyrobiť dve truhlice (dva komplety). Jeden z nich mal zostať v Bratislave vo vlastníctve Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky. Druhý komplet mal slovenský prezident odovzdať izraelskému prezidentovi počas pripravovanej oficiálnej návštevy štátu Izrael. Týmto spôsobom by si Slováci dostatočne dôstojne a najmä na najvyššej spoločenskej úrovni uctili tých svojich občanov, ktorých skutky si židovský národ ukladal cielene do svoje pamäti.

V tomto duchu som zaslal riaditeľovi Múzea Jad Vašem v Jeruzaleme Avnerovi Shalevovi dňa 15. októbra 2004 list. Na úvod listu som mu objasnil, čo je Izraelská obchodná komora na Slovensku, predstavil som aktivity Komory, zamerané na tvorbu verejnoprospešných projektov s vysokou pridanou spoločenskou hodnotou, predstavil som mu zámer projektu „slovenský národný poklad“. Na záver som ho požiadal, aby nám pre potreby vznikajúceho projektu zaslal úplný zoznam mien slovenských nositeľov izraelského štátneho vyznamenania „Spravodliví medzi národmi“ a aby nám dal súhlas použiť tieto mená pri zamýšľanej razbe mincí (medailí). K listu som priložil naše komorové „darčeky-prezentácie“. Shalev mi odpovedal listom zo dňa 17. januára 2005. Sľubne sa rozvíjajúci dialóg, vedúci k vzájomnému porozumeniu však začala „mne neznáma nepriateľská osoba zo Slovenska“ cielene narušovať. Preto som sa rozhodol osobne vycestovať do Izraela, aby som presvedčil vedúce osobnosti Múzea Jad Vašem v Jeruzaleme o oprávnenosti našej požiadavky a zmysluplnosti našej spolupráce na projekte „slovenský národný poklad“. Sľubne sa rozvíjajúca komunikácia bola nakoniec uzavretá odmeraným listom z dňa 25. septembra 2005, ktorého autorkou bola výkonná asistentka riaditeľa. Jej list obsahoval striktný nesúhlas Múzea Jad Vašem v Jeruzaleme použiť mená slovenských Spravodlivých v rámci projektu Izraelskej obchodnej komory na Slovensku.

Najskôr som takémuto vývinu udalostí vôbec nerozumel a mrzelo ma to. Vzápätí som si uvedomil, že som sa zrejme chcel zbaviť tejto vážnej úlohy príliš ľahko a že Hospodin chce odo mňa, aby som sa nad všetkým zamyslel omnoho hlbšie. V tomto duchu ma posmeľovali aj izraelskí priatelia, včítane obchodného radcu veľvyslanectva štátu Izrael vo Viedni Jossi Periho. Ten sa ma otvorene opýtal: „Na čo vlastne potrebuješ súhlas od štátneho Múzea Jad Vašem, keď od neho nepotrebuješ ani rady, ani peniaze?“ Oslobodil som sa teda z tejto nikam nevedúcej slučky a začal som s danou témou v mysli pracovať ako slobodný človek. Vtedy som si uvedomil celkom nový rozmer danej témy, ktorý som okamžite rozdiskutoval s priateľmi. V čom spočíval tento nový prístup k danej téme?

Aby sa izraelské štátne Múzeum Jad Vašem rozhodlo udeliť izraelské štátne vyznamenanie “Spravodlivý medzi národmi“ musí byť príbeh o záchrane doložený notársky overenou správou o záchrane, ktorú pred notárom podpíše zachránená rasove prenasledovaná osoba ako svoje prísažné vyhlásenie, že sa skutok stal. Poznal som tento postup aj so všetkými jeho zákutiami dôverne, keďže len nedávno predtým sa podarilo po niekoľkoročnom úsilí mojej mame presadiť udelenie vyznamenania Spravodliví „našim“ záchrancom (manželom Anne a Jánovi Zbudila).

Táto základná – a dodávam, že v určitom zmysle celkom oprávnená – požiadavka štátneho múzea ale vo svojich dôsledkoch diskvalifikuje množstvo „pomocníkov“ rasove prenasledovaným osobám židovského vierovyznania či pôvodu, ktorí sa v čase Holokaustu nemohli stať záchrancami, keďže zahynuli spolu so židovskými osobami, ktorým sa snažili pomôcť. Takže dnes – okrem „mlčiacich“ archívov – nemá kto o ich skutku, hodnom úcty, vydať svedectvo.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26