Keď som o zámere členov Izraelskej obchodnej komory na Slovensku pripomenúť si osobnosť Zoltána Lenského rozprával medzi priateľmi, ktorí ho osobne poznali, upriamil Egon Gál moju pozornosť na osobu slovenského hudobného skladateľa Miroslava Bázlika. Jeho otec – evanjelický farár v Zemianskych Kostoľanoch, mestečku, nachádzajúcom sa v tesnej blízkosti Liptovského Mikuláša – sa pokúšal zachrániť židovské rodiny v regióne pred deportáciami tým, že im vystavoval potvrdenia o krste. Miroslav Bázlik sa pokúsil vrátiť k týmto dramatickým udalostiam a pripomenúť pamiatku Židov, vyvezených zo Slovenska do nemeckých koncentračných táborov na území Poľska skladbou Canticum Jeremiae – Plač Jeremiášov. Skladbu zložil koncom 80-tych rokov. Ale záujem komunistického režimu sprístupniť tento opus širokej slovenskej verejnosti nebol.

Ladislav Snopko, ktorý mi pomáhal pri príprave daru pre prezidenta štátu Izrael Moše Kacava, ma aj tento raz inšpiratívne upozornil, že v Liptovskom Mikuláši a jeho okolí sa po Novembri 89 niekoľko rokov za sebou opakovane stretávali mladí Židia a mladí kresťania z celého územia Slovenska, aby si navzájom pomáhali opravovať svoje počas 42 rokov trvajúcej vlády komunistov zanedbávané pamiatky. Upozornil ma aj na neobyčajne pôsobivú budovu rozpadávajúcej sa synagógy v Liptovskom Mikuláši, postavenú v klasicistickom slohu, v ktorej sa už niekoľko rokov za sebou koná akcia Mosty – Gešarim. Cieľom akcie Mosty – Gešarim je dať dôraz na predvojnové priateľské spolužitie kresťanov a Židov v regióne a na hľadanie nových foriem porozumenia, ktoré umožnil pád komunistickej moci na Slovensku a následný pokus oživiť demokratické tradície z čias prvej Československej republiky (1918-1938).

Takto sa postupne vyskladával obsah budúcej knižky Pocta Liptovskému Mikulášu. Jej súčasťou sa stala správa o projekte Mosty – Gešarim, ktorý bol odštartovaný v roku 1991 a vrcholil každoročne hudobným koncertom v priestoroch opustenej synagógy. Správu napísal iniciátor vzniku projektu Mosty – Gešarim Ladislav Snopko. Na koncertoch projektu Mosty – Gešarim, realizovaných v synagóge v Liptovskom Mikuláši spieval od roku 1994 do roku 1996 aj Zoltán Lenský. Zomrel 19. júla 1997.

Interiér synagógy v Liptovskom Mikuláši

Interiér synagógy v Liptovskom Mikuláši

Zolo Lenský spieva v synagóge v Liptovskom Mikuláši počas akcie Mosty-Gešarim.

Zolo Lenský spieva v synagóge v Liptovskom Mikuláši počas akcie Mosty-Gešarim.

V roku 1992 som vo funkcii vedúceho Kancelárie prezidenta ČSFR požiadal (za výdatnej podpory môjho priateľa Petra Salnera, etnografa a jednej z vedúcich osobností oživenia židovského života po Novembri 89) vedenie Etnografického ústavu Slovenskej akadémie vied, aby zrealizovali v rámci uchovania národného kultúrneho dedičstva aj nahrávky jidiš piesní v podaní Zoltána Lenského (s klavírnym sprievodom Bohuša Slezáka, ktorý vystupoval vo dvojici s Lenským od roku 1965). V roku 2004 som požiadal vedenie Etnografického ústavu SAV, aby postúpili tieto nahrávky Izraelskej obchodnej komore na Slovensku, keďže má v úmysle sprístupniť tieto nahrávky na CD nosiči slovenskej aj izraelskej verejnosti.

Súčasťou knihy Pocta Liptovskému Mikulášu sa tak stali slovenské a anglické preklady textov jidiš piesní v podaní speváka Zoltána Lenského, ako aj libreto skladby hudobného skladateľa Miroslava Bázlika Canticum Jeremiae (Pastorále pre dychy a čembalo). Z jednej strany bolo do knihy vložené CD s nikdy nevydanými nahrávkami jidiš piesní v podaní Zoltána Lenského, z druhej strany bolo vložené CD s nahrávkou skladby Miroslava Bázlika, ktorá mala podobný osud, ako Lenského spev. Profesionálne spracovanie a digitalizáciu amatérskych nahrávok zabezpečil v bývalom nahrávacom štúdiu hudobného vydavateľstva OPUS v Prievoze člen Komory Oz Furth, izraelský občan, podnikajúci na Slovensku.

Na záver knihy sme zaradili portrét tragicky zosnulého slovenského výtvarníka Michala Kerna, ktorému komunistický normalizačný režim znemožnil po okupácii Československa v roku 1968 a nastolení obdobia tzv. normalizácie vystavovať jeho diela. Michal Kern, autor pamätných tabúľ, umiestnených v roku 1992 pri príležitosti smutného 50. výročia deportácií Židov na budovách siedmich synagóg na Slovensku (ôsma pamätná tabuľa bola symbolicky uložená v Múzeu Jad VaŠem v Jeruzaleme), zomrel v pomerne mladom veku na následky vážneho zranenia vo svojom dome na Močiaroch, nachádzajúcom sa neďaleko Liptovského Mikuláša, kde žil a tvoril.

Netradičná kniha-artefakt s názvom Pocta Liptovskému Mikulášu bola z hľadiska vytvárania integrity a neopakovateľnej identity Izraelskej obchodnej komory na Slovensku  prelomovou udalosťou v každom slova zmysle. Podnikatelia dali podnet na vznik artefaktu, aký dovtedy nemal na Slovensku obdobu, a aký by bez finančného prispenia podnikateľov, združených v Izraelskej obchodnej komore na Slovensku nikdy nebol vznikol.

Na túto skutočnosť som upozornil v Liptovskom Mikuláši 11. septembra 2004 vo svojom príhovore na podujatí Mosty-Gesharim, kde sme v preplnenej slávnostne upravenej synagóge knihu Pocta Liptovskému Mikulášu uviedli do života. Zrod knihy som vítal týmito slovami:

„K magidovi Izraelovi z Kosnice raz prišiel akýsi boháč. ,Čo jedávaš?´, opýtal sa ho magid. ,Som skromný,´ povedal boháč, ,chlieb so soľou a dúšok vody mi stačí.´ ,Čo vás to napadá!?´ vykríkol na neho magid. ,Máte jesť pečené mäso a piť medovinu ako všetci bohatí ľudia!´ A nenechal ho odísť, pokiaľ mu boháč neprisľúbil, že tak od tej doby bude robiť. Chasidi sa nad tou zvláštnou rečou veľmi začudovali. ,Až potom, keď bude jesť mäso,´ odpovedal magid, ,pochopí, že chudák potrebuje chlieb. Pokiaľ je chlieb, myslí si, že chudák môže jesť kamene.´

Vážené dámy, vážení páni, to isté, čo platí v oblasti čriev, platí aj v duchovnom svete. Duchovne bohatý človek má povinnosť v čo najväčšej miere zušľachťovať svoju dušu, aby aj tí chudobnejší ľudia dostali šancu radostne sa zúčastniť na nebeskej hostine. Som šťastný, že Izraelská obchodná komora na Slovensku združuje boháčov oboch typov. A najšťastnejší som, že sa oba typy často nachádzajú v jednej a tej istej osobe. Bez dobrej vôle týchto ľudí by totiž nikdy nemohli vzniknúť knižky, medzi aké patrí aj tá dnešná. Boháčom patrí vďaka!“

V roku 2004 začali profesionálni podnikatelia, dobrovoľne združení v Izraelskej obchodnej komore na Slovensku verejne nachádzať svoju kultúrno-spoločenskú tvár, svoj výraz a nezastupiteľné miesto v slovenskej spoločnosti. Ladislav Snopko, minister kultúry SR v rokoch 1991-1992 sa stal oficiálnym poradcom predstavenstva Izraelskej obchodnej komory na Slovensku pre prípravu a realizáciu kultúrnych projektov s vysokou pridanou spoločenskou hodnotou.

V roku 2004 prišiel do Bratislavy vypomáhať rabínovi Baruchovi Myersovi mladý manželský pár Zeev a Bína Stiefel z USA. Táto na prvý pohľad nie príliš významná udalosť sa o dva roky premietla aj do života Izraelskej obchodnej komory na Slovensku.

Koncom roku 2004 vyšlo posledné (deviate) číslo Izrael revue. Posledné číslo Izrael revue zhrnulo najvýznamnejšie udalosti, ktoré sa stali počas prvých štyroch rokov existencie Izraelskej obchodnej komory na Slovensku. Problém existencie Komory tak bol, zdalo sa, definitívne vyriešený. Bolo ešte treba doriešiť, aby Komora a jej agenda neexistovali v tieni nemilosti politikov typu Mikuláša Dzurindu. Na to ale mohol dať odpoveď až výsledok parlamentných volieb, ktoré sa mali konať v roku 2006.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26