Dôsledky tohto jeho rozhodnutia (účelovo a krátkodobo profitovať z deštrukcie politickej „pravice“ a z resuscitácie Vladimíra Mečiara) sú dostatočne jasne popísané v knihe Toma Nicholsona s názvom Gorila: „Vládna kríza, ktorú Dzurinda spôsobil, položila základy rozsiahlej korupcii, o ktorej hovorí spis Gorila. (…) vláda musela uzatvárať ,politické obchody´ a kupovať (poslanecké) hlasy, aby sa udržala pri moci. (…) Na začiatku bola dohoda medzi Vladimírom Mečiarom, lídrom opozičnej strany HZDS, a jeho bývalým kedysi najväčším oponentom Dzurindom. Ich strany sa dohodli, že HZDS neoficiálne podporí minoritnú vládu a na revanš ho táto vláda nechá na pokoji“ (Nicholson, T.: Gorila, vydavateľstvo Dixit, 2012, ss. 49-50).

Nepríjemným bočným produktom tohto zápasu bola pre mňa skutočnosť, že Dzurinda za tohto „skrytého obchodníka“ v pozadí Ivana Šimka a Jána Mojžiša označil mňa, pričom mňa a viacerých mojich priateľov, ako aj mojich oficiálnych obchodných partnerov sa pokúsil vykresliť ako „zločineckú skupinu“.

Vykreslenie moje osoby zveril Dzurinda „človekovi najpovolanejšiemu“ – Ladislavovi Pittnerovi. Na prísne tajné správy SIS sa vo svojej výpovedi na generálnej prokuratúre odvolával ako na primárny zdroj svojich informácií. Správy SIS mali byť vypracované 23. mája, 26. mája a 12. augusta 2003. „Oznamovateľ“ Dzurinda zosumarizoval vo svojej výpovedi informácie SIS nasledovne: „Tieto správy SIS písomne hovoria o tom, čo sa ku mne dostávalo z rôznych zdrojov za tie uplynulé roky a síce, že Miloš Žiak je lobista špecializujúci sa na štátne zákazky, že spolupracuje so zahraničnými službami a že zneužíva médiá na dosahovanie svojich cieľov, odstraňovanie svojich ekonomických konkurentov a likvidovanie nepohodlných ľudí, ktorí mu nejdú po ruke. Žiaľ jeho najväčšou oporou podľa týchto informácií je Ján Mojžiš, ktorý mal za svoje služby získať aj provízie a úplatky, toto všetko sa uvádza v informáciách SIS. Druhá vec, ktorá ma nesmierne mrzí, že ľudia okolo Žiaka, ale najmä okolo Mojžiša ale aj dohromady zneužívajú na dosahovanie svojich cieľov médiá“.

Paradoxne sa Dzurinda vo svojej výpovedi na generálnej prokuratúre odvolával na pre mňa dovtedy nepochopiteľné inzeráty, uverejňované sporadicky v médiách, ktorých publikovanie údajne organizoval Pavol Varga. Varga sám seba charakterizoval v minulosti slovami „strojca volebného úspechu SDKÚ“. Vďaka zverejneniu Dzurindovej výpovede som nakoniec pochopil, že inzeráty boli súčasťou prípravnej fázy útoku na moju osobu. Dzurinda v tejto súvislosti vypovedal: „Zarazil ma inzerát v Pravde 21. mája 2003. Fotokópiu tohto inzerátu predkladám prokurátorovi. (…) Na tento inzerát, hoci je publikovaný na prvej strane z 3 najväčších denníkov, sa ma nikto nepýtal a myslím, že to má príčinu“.

Pittnerova kvalifikácia a odbornosť v prístupe ku skutočnosti nadobudnutá v časoch jeho mladosti v období fašistickej Slovenskej republiky 1939-45 sa prejavila hneď v prvej vete „prísne tajnej správy“ SIS. 29. októbra 2003 sa plné znenie tejto vety objavilo v médiách vďaka odmietavej reakcii prezidenta SR Rudolfa Schustra prijať kanálový antisemitizmus, ktorý obsahovala kópia správy, predložená prezidentovi  riaditeľom SIS. Pittnerova prísne tajná správa začínala slovami: „Miloš Žiak je Žid a jeho žena Marina je ruská Židovka, rodená…“ Správa sa navyše netýkala mňa, ale bezpečnostného rizika, ktoré pre štát údajne predstavuje riaditeľ NBÚ Ján Mojžiš tým, že sa so Židom priatelí.

Tým sa potvrdila aj moja intuícia, ktorú denník Sme uverejnil 27. augusta 2003, teda dva mesiace pred prevalením sa textu správy, v interview s titulkom „Miloš Žiak: Ja som v skupinke len Žid“. Na otázku redaktorov som v tomto interview povedal: „Podľa mňa (kauza skupinka) vznikla na objednávku eštebákov, aby odpálili Mojžiša. Nemyslím si, že som v nej dôležitý, ja som tam len Žid. Je dobré, keď Slovák katolík má kamaráta Žida, to je celé. Považujem to za šialené a odporné“.

Mojžiš bol nakoniec odvolaný po hlbokej vnútrostraníckej a vnútrokoaličnej roztržke. Jeho odvolaniu najskôr zabránili hlasy ministrov, nominovaných Stranou maďarskej koalície a Kresťanskodemokratického hnutia, ako aj hlas Ivana Šimka, ministra obrany SR, nominovaného SDKÚ. 10. septembra presadil Dzurinda v SDKÚ súhlas na odvolanie Ivana Šimka. Následne na mimoriadnom zasadaní vlády SR dňa 2. októbra presadil odvolanie riaditeľa NBÚ Jána Mojžiša.

Dzurinda sa, v snahe získať obchodovanie so štátnymi zákazkami pod svoju výhradnú kontrolu, pokúsil vrátiť do slovenskej politiky antisemitizmus v tej najzvrátenejšej kanálovej podobe. Na tom sa okamžite zhodli vnútorní aj zahraniční pozorovatelia slovenskej politickej scény.

Takto vyzerali dozvuky prvej oficiálnej návštevy Slovenskej republiky, ktorú vykonal v dňoch 13. až 15. júla prezident štátu Izrael J. E. Moše Kacav. Na moje veľké počudovanie bezprecedentný útok na moju osobu vyprovokoval viacerých podnikateľov, aby mi vyjadrili sympatie. Takže rady členov Izraelskej obchodnej komory na Slovensku sa začali rozširovať a pozícia Komory v slovenskej spoločnosti sa začala stabilizova

Po uverejnení úvodných riadkov Pittnerovej prísne tajnej správy sa 2. novembra 2003 zišlo Valné zhromaždenie Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, aby vydalo stanovisko, v ktorom konštatovalo: „Židovská komunita na Slovensku so znepokojením sleduje medializovanú informáciu o tom, že SIS zisťuje židovský pôvod občanov SR. Klasifikovanie sledovaných osôb podľa ich pôvodu, alebo náboženskej príslušnosti zo strany tajnej služby je samo osebe javom nežiaducim, ale osobitne trpkú príchuť získava v súbehu so skutočnosťou, že riaditeľom SIS sa stal generál Ladislav Pittner v minulosti známy svojimi prejavmi antisemitského zamerania a sympatiami k Slovenskému štátu z rokov 1939-45. V súvislosti s uvedenými správami ÚZ ŽNO v SR dôrazne žiada pána premiéra SR Mikuláša Dzurindu o jasné a nedvojzmyselné vyjadrenie stanoviska k danej správe SIS. Súčasne žiadame všetky kompetentné osoby o zabezpečenie takých opatrení v činnosti SIS, ktoré budú garantovať, že v budúcnosti nebude SIS zneužitá proti jednotlivcom na základe ich pôvodu“.

Aby mohol Dzurinda verejnosti klamať, že sa nič nestalo, urýchlene potvrdil svoju dávno pripravovanú oficiálnu návštevu štátu Izrael. Na palubu vládneho špeciálu vzal so sebou ako sprievod čestného predsedu ÚZ ŽNO v SR Pavla Traubnera a člena SDKÚ Juraja Sterna, ktorí mu mali pomôcť v Izraeli „dôveryhodne“ vysvetliť udalosti posledných mesiacov. Až sa raz odtajnia dokumenty ministerstva zahraničných vecí štátu Izrael dozvie sa slovenská verejnosť, akým spôsobom sa Dzurindovi títo dvaja jemu lojálni ľudia pokúšali kryť chrbát. Oficiálna návšteva štátu Izrael bola zo strany Dzurindu účelovo (vnútropoliticky) uponáhľaná. Nepriniesla nič nové ani pre Slovenskú republiku ani pre štát Izrael. Na oficiálnu návštevu štátu Izrael odletel Dzurinda 10. novembra 2003, osem dní po prijatí stanoviska Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku.

Vyšetrovanie na základe oznámenia predsedu vlády SR Dzurindu na generálnej prokuratúre sa začalo. Zhodou okolností v čase, keď bol Dzurinda na oficiálnej návšteve štátu Izrael som bol prvýkrát predvolaný ako svedok vypovedať na polícii.

Koncom roku 2003 vydala pre potreby svojich členov Izraelská obchodná komora na Slovensku dvojjazyčnú knihu (v jazyku slovenskom a anglickom) bratislavského rabína Barucha Myersa, dokumentujúcu obsah myšlienkového odkazu najvýznamnejšieho rabína 19. storočia Chatama Sofera pod názvom Gan Sofer/Záhrada pisárova. V čase svojho vzniku bola jedinou knihou svojho druhu, dostupnou v jazyku slovenskom, a takou ostala až do dnešných dní.

Začiatkom apríla 2004 sa zavŕšili tri roky od zaregistrovania Stanov Izraelskej obchodnej komory na Ministerstve vnútra SR. Uplynul aj môj prvý trojročný mandát predsedu predstavenstva. Na koniec marca som zvolal slávnostné valné zhromaždenie členov Izraelskej obchodnej komory s cieľom zvoliť nové vedenie.

Slávnostné zasadanie sa konalo 23. marca 2004 v Pálffyho paláci v Bratislave. Konalo sa v napätej atmosfére neuzavretého vyšetrovania „kauzy skupinka“, i keď vlna škandalizovania mojej osoby v médiách pomaly opadávala.

23. marca 2004 som bol opätovne na tri roky zvolený za predsedu predstavenstva Izraelskej obchodnej komory na Slovensku. Za členov predstavenstva boli zvolení: Miroslav Babjak, Jozef Brhel, Erika Csekes, Marek Dospiva, Roman Kvasnica, Ondrej Macko, Dušan Macuška, Slavomír Mladý, Ján Smerek. Členmi dozornej rady sa stali: Tomáš Gertler (predseda), Ján Király, Martin Krekáč.

V ten istý deň špecializovaný vyšetrovací tím zhodou okolností ukončil trestné stíhanie vo veci údajnej protištátnej činnosti skupiny osôb. Podanie bolo odmietnuté ako neodôvodnené. K takýmto záverom dospela polícia po tom, čo pol roka preverovala trestné oznámenie predsedu vlády SR Dzurindu. Rozhodnutie o odmietnutí podania bolo doručené dozorovému prokurátorovi Úradu špeciálneho prokurátora Generálnej prokuratúry SR. Ak by sa tento so závermi vyšetrovateľov nestotožnil, mohol by v budúcnosti vydať pokyn na obnovenie trestného stíhania. Takáto správa vyšla deň po mojom znovuzvolení (24. marca 2004) na prvých stránkach denníkov.

V priebehu roku 2004 sa rady Izraelskej obchodnej komory na Slovensku rozrástli o týchto nových členov: Martin Šamaj (BSP Softwaredistribution), Anton Florek (ITM Dátové komunikácie), Ivan Hruška (Ness Slovakia), Rudolf Kulich (Nicholtrackt), Tomáš Weiss (On Clinic), Fedor Flašík (Prvá Lobbing), Pavel Zajac (RSP), Tomáš Slivka (Slovenské aerolínie), Dušan Spielmann (Spielmann Consulting), Alexander Menzl (VA TECH ELIN EBR SR), Ivan Šubrt (Willing), Ladislav Polák (Avira), Július Činčala (SWAN), Ján Hrušík (Atolo), Roland Tóth (Water system). Členstvo v Komore ukončil od 1. 1. 2004 jeden zo zakladajúcich členov Tomáš Chrenek (Minerfin).

Prezidentské voľby sa na Slovensku konali v apríli 2004. Za prezidenta Slovenskej republiky bol zvolený Ivan Gašparovič. 15. júna 2004 sa Gašparovič oficiálne ujal prezidentskej funkcie. Po tom, ako nadštandardne nastavil vzťahy medzi Slovenskou republikou a štátom Izrael jeho predchodca prezident Schuster, bolo celkom pochopiteľné, že jeden z prvých krokov Ivana Gašparoviča viedol do Žiliny, kde 6. júla 2004 odhalil na mieste niekdajšieho najväčšieho zberného tábora Židov na Slovensku, kde boli zhromaždení pred svojou deportáciou do nemeckých koncentračných táborov na území Poľska, pamätnú tabuľu obetiam holokaustu.

Protikandidát Ivana Gašparoviča, minister zahraničných vecí SR Eduard Kukan, protežant Mikuláša Dzurindu voľby prehral. Neľútostný bratovražedný boj na tzv. pravej strane politického spektra (medzi občiansky a demokraticky orientovanými politickými silami navzájom), ktorý Dzurinda kauzou skupinka rozpútal, začal pomaly vracať do hry slovenských nacionalistov a ľavicu. Z Dzurindovho konania som jasne pochopil, že ako Žid nie som na „Dzurindovom Slovensku“ vítaný. Preto sa pre mňa do budúcnosti stala prvoradou otázka vzťahu slovenskej politickej reprezentácie k Židom a k štátu Izrael.

V roku 2004 sa stal veľvyslancom Slovenskej republiky v štáte Izrael Milan Dubček a obchodným radcom veľvyslanectva Igor Trebatický.

V marci 2004 som na slávnostnom zasadnutí členov Izraelskej obchodnej komory na Slovensku predložil návrh, aby Komora pokračovala v začatej vydavateľskej činnosti (kniha Gan Sofer/Záhrada pisárova) a aby sme v tomto duchu pri príležitosti spomienky na teroristický letecký útok proti budovám World Trade Centre v New Yorku z 11. septembra 2001 pripomenuli osobnosť neprávom zabúdaného speváka jidiš piesní Zoltána Lenského (1927 Liptovský Mikuláš – 1997 Bratislava), ktorý sa nebál verejne spievať tieto piesne pri rôznych príležitostiach aj pred Novembrom 89 (v období normalizačných zákazov). Tak začala vznikať kniha, ktorá dostala neskôr názov Pocta Liptovskému Mikulášu.

Zoltán Lenský sa ako sedemnásťročný chlapec zúčastnil Slovenského národného povstania. Pri plnení bojových úloh bol zatknutý a následne väznený v koncentračnom tábore Oranienburg-Sachsenhausen. V apríli 1945 bol zaradený spolu s ďalšími spoluväzňami koncentračného tábora do tzv. pochodu smrti. Po jeho boku kráčal Vojtech Gál, otec vtedy štvorročného syna Egona a čerstvo narodeného syna Fedora (v marci 1945), budúceho predsedu Koordinačného centra Hnutia Verejnosť proti násiliu. Vojtechova manželka so synmi bola v tom čase väznená v koncentračnom tábore Terezín. Otec Vojtech pochod smrti neprežil. Zoltán Lenský Vojtecha počas pochodu smrti  podopieral z jednej strany a bol očitým svedkom jeho zavraždenia nacistickým vojakom.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26