Veľvyslanectvo štátu Izrael vo Viedni oznámilo, že sa návšteva prezidenta Kacava na Slovensku uskutoční druhý týždeň júlový.

Mal som povznesenú náladu. Začali školské prázdniny. Manželka s deťmi  odcestovala v piatok 11. júla na oddychový pobyt do Vysokých Tatier. Po ukončení návštevy prezidenta Kacava som mal odcestovať za nimi a následne nás čakala celorodinná dovolenka v Slovinsku. Všetko vyzeralo byť bezproblémové. Môj sen sa mal čoskoro naplniť. Mal som sa s prezidentom štátu Izrael počas jeho oficiálnej návštevy Slovenskej republiky stretnúť medzi prvými. Navyše sa mi podarilo presvedčiť bratislavského rabína Barucha Myersa, aby pre potreby Izraelskej obchodnej komory na Slovensku vypracoval text, ktorý by objasnil slovenskej verejnosti význam myšlienkového odkazu bratislavského (pressburgského) rabína Chatama Sofera v kontexte židovského myslenia. Potreba publikovania takéhoto textu sa po slávnostnom sprístupnení zrekonštruovanej hrobky najvýznamnejšieho európskeho rabína 19. storočia Chatama Sofera stala byť naliehavou. Na slávnostnom akte sa totiž zúčastnila špička slovenskej politickej reprezentácie, ale z ich bezradných reakcií bolo zrejmé, že v odpovedi na otázku, v čom spočíva význam Chatama Sofera tápu v hmlách rovnako ako viacerí asimilovaní predstavitelia Židovskej náboženskej obce v Bratislave. Vynikajúci rukopis rabína Barucha Myersa vydala Izraelská obchodná komora na Slovensku pod názvom Gan Sofer (Záhrada pisárova) v druhej polovici roku 2003 dvojjazyčne (slovensky aj anglicky). 

V čase publikovania knihy sa ukázalo, že na účte Izraelskej obchodnej komory na Slovensku nie je dosť finančných prostriedkov na pokrytie vydavateľských nákladov. Vyzval som preto členov Komory, aby spravili medzi sebou zbierku. Viacerí mi priateľsky povedali, že dajú presne toľko, koľko dám ja. Tento zvyk (predseda predstavenstva dáva prvý a svojim vkladom určuje výšku vkladu ostatných) sa na pôde Komory udomácnil. Knihu finančne popri Izraelskej obchodnej komore na Slovensku ako celku podporili navyše individuálnym finančným príspevkom jej členovia: Peter Sokol, Peter Lukeš, Erika Csekes, Martin Krekáč, Dušan Macuška, Marián Šufliarsky, Tomáš Gertler, Martin Barto a Miloš Žiak. Za Izraelsko–Slovenskú obchodnú komoru, registrovanú v Jeruzaleme, prispeli Chanoch Derzavich a David Hercky.

Do Bratislavy priletel prezident Kacav dňa 13. júla (v nedeľu) popoludní. Na stretnutie s prezidentmi a ich manželkami som čakal vo vstupnej chodbe do Múzea Milana Dobeša spolu s priateľmi podnikateľmi a majstrom Dobešom. Uvítacie príhovory odzneli na treťom poschodí v podstrešných priestoroch Múzea, kde sme odovzdali aj dary obom prezidentom.

11

Uvítací príhovor k prezidentom má Peter Sokol, zľava tlmočník, sprava Ladislav Snopko

Uvítací výbor tvorili členovia Izraelskej obchodnej komory na Slovensku (predseda predstavenstva Miloš Žiak, predseda dozornej rady Slavomír Mladý) spolu s vedúcimi predstaviteľmi Izraelsko-Slovenskej obchodnej komory, registrovanej v Jeruzaleme (čestný predseda Chanoch Derzavich, predseda David Hercky) a predstaviteľmi Nadácie Európska kultúrna spoločnosť (prezident Peter Sokol, viceprezidenti: Jozef Brhel, Dušan Kollár). Prehliadku Múzea viedol majster Milan Dobeš osobne (na fotografii prvý zľava, v strede prezident štátu Izrael J. E. Moše Kacav, napravo prezident Slovenskej republiky J. E. Rudolf Schuster). Po prehliadke Múzea sme sa usadili v podzemí. Požiadavka budovať vzájomne prospešné obchodné vzťahy, ako aj priateľské vzťahy medzi občanmi Slovenskej republiky a štátu Izrael transparentne bola aj izraelskou stranou potvrdená ako priorita. 

Ubehla hodina, dve… Prezidenti so sprievodmi neodchádzali. Ani vo sne mi nezišlo na myseľ, že by z neplánovaného predlžovania neformálnej časti stretnutia mohol niekto okrem ochranky izraelského prezidenta znervóznieť. Z praxe v Kancelárii prezidenta ČSFR Václava Havla som bol na takéto situačné neformálne konanie prezidenta zvyknutý. Neskôr som sa dozvedel, že v čase, keď sme sa v podzemí príjemne už viac ako dve hodiny voľne s prezidentmi Kacavom a Schustrom zabávali a rozprávali, na viacerých „oficiálnych miestach“ drnčali telefóny. Viacerí moji neprajníci sa začali vážne radiť, ako ma zoseknúť, keďže som podľa ich názoru neprimerane zmocnel.

Deň pred príletom prezidenta Kacava do Bratislavy uverejnil denník Sme informáciu, podľa ktorej Slovenská informačná služba nelegálne odpočúvala redaktorov tohto denníka. Denník vychádzal z oficiálnych vyjadrení hlavného vojenského prokurátora Dobroslava Trnku, ktorý niekoľkomesačné vyšetrovanie kauzy odpočúvania dozoroval. Prirodzene, novinári to pochopili ako neprípustný útok SIS na slobodu a nezávislosť novinárskeho stavu.

14. júla dopoludnia mi z Kancelárie prezidenta SR doručili pozvanie na slávnostnú večeru, usporiadanú prezidentom SR Rudolfom Schustrom a jeho manželkou Irenou pri príležitosti oficiálnej návštevy prezidenta štátu Izrael Moše Kacava a jeho manželky Gily na Slovensku. Sedel som na strane prezidenta Schustra (vedľa prezidenta SR sedel minister zahraničných vecí SR Kukan, vedľa neho ekonomický poradca prezidenta štátu Izrael a ďalší v poradí som bol ja).

V utorok, 15. júla 2003 dostali členovia Izraelskej obchodnej komory na Slovensku pozvánky od predsedu vlády SR Mikuláša Dzurindu na slávnostnú recepciu v hoteli Bôrik, usporiadanú pri príležitosti oficiálnej návštevy prezidenta štátu Izrael. Dopoludnia mi zatelefonovala Eva Krajmerová, generálna tajomníčka Izraelskej obchodnej komory na Slovensku. Oznámila mi, že predseda vlády SR si neželá, aby sa slávnostnej recepcie zúčastnil člen Izraelskej obchodnej komory na Slovensku Dušan Macuška. Dušan Macuška nebol trestne stíhaný, neexistoval ani žiadny iný dôvod jeho ostrakizácie, okrem politickej nevraživosti Dzurindu voči jeho osobe. Povedal som Eve Krajmerovej, že Komora je dobrovoľné občianske združenie podnikateľov a že to považujem za pokus zatiahnuť dobrovoľné občianske združenie do politiky, čo nedovolím. Dušana Macušku som o vzniknutej situácii vyrozumel so žiadosťou, aby sa sám slobodne rozhodol, ako s tou informáciou naloží. Slávnostnej recepcie v hoteli Bôrik sa nakoniec zúčastnili za Izraelskú obchodnú komoru na Slovensku: Eva Krajmerová, Emília Lorinczová, Miroslav Babjak, Martin Barto, Ondrej Macko, Andrej Bartolomej,  Martin Krekáč, Tomáš Gertler, Oz Furth a ja. Existuje kolektívna fotografia, ktorá zachytáva predsedu vlády SR Dzurindu, ako intenzívne vysvetľuje prezidentovi Kacavovi svoje nelichotivé názory na členov Izraelskej obchodnej komory na Slovensku. Kacav ho počúva, nevýrazne sa usmieva. Tak dopadlo kolektívne foto predsedu vlády SR a prezidenta štátu Izrael s členmi Izraelskej obchodnej komory na Slovensku. Foto na pamiatku. Po skončení recepcie som mohol konečne odcestovať za svojou rodinou do Vysokých Tatier. Mal som pocit, že všetko dopadlo tak dobre, ako malo. Intermezzo s Dzurindom som považoval za okrajové.

V ten istý deň uverejnil denník Sme titulok: „Členov vyšetrovacieho tímu kauzy nelegálne odpočúvanie zastrašovali“. To už bol v pohotovosti celý Slovenský syndikát novinárov. Dzurinda mlčal. Mitro sa tváril, že o nelegálnom odpočúvaní nevedel. Na otázku novinárky, či mohol bývalý riaditeľ SIS skutočne nevedieť o nelegálnom odpočúvaní, odpovedal riaditeľ NBÚ Mojžiš nasledovne: „SIS je hierarchický a monokratický systém vojenského typu. (…) ja viem, že Vladimír Mitro bol informovaný ešte minulý rok. Ak sa preukáže, že sa to dialo dlhodobo a niekoľko rokov tu prebiehalo odpočúvanie dôležitých ľudí z politiky, ekonomiky a médií, sú ohrozené základy demokracie. Treba celý prípad vyšetriť a zamedziť tomu, aby takéto informácie mohli byť na predaj“.

Do konca júla som bol s rodinou vo Vysokých Tatrách. Oddychoval som. V Bratislave sa ale situácia dramatizovala. Médiá sa ocitli v období uhorkovej sezóny, takže im téma odpočúvanie prišla skutočne vhod. Najčítanejší týždenník Plus 7 dní priniesol vo svojom novom čísle 30/2003 dva kľúčové novinárske materiály. Jeden text s titulkom „SIS, s.r.o.“ a s podtitulkom: „Tajnú službu zneužívali na súkromný biznis s informáciami“. Druhým materiálom bol rozhovor s riaditeľom Národného bezpečnostného úradu Jánom Mojžišom, ktorý vyšiel pod titulkom „Vydieraní politici?“ a s podtitulkom: „Možno treba celú tajnú službu rozpustiť a postaviť novú“.

Zo všetkých zverejňovaných materiálov vyplynula pre mňa jedna kľúčová informácia. Izraelská firma Verint, ktorá doviezla technológiu, umožňujúcu odpočúvanie mobilných telefonických hovorov, je mimo podozrenia, že by akýmkoľvek spôsobom zasahovala do vnútropolitického vývoja na Slovensku (že by stála na pozícii akejkoľvek z rozhádaných strán slovenského vnútropolitického konfliktu). Zverejňované informácie a stanoviská jednoznačne a opakovane potvrdzovali, že síce ide o vážny vnútropolitický problém Slovenska, ale že v ňom nie je ani čo i len náznak zasahovania či už zo strany štátu Izrael, alebo zo strany súkromných izraelských firiem. Prestal som sa preto problémom v danej chvíli zaoberať, keďže sa prestal akýmkoľvek spôsobom týkať základnej agendy Izraelskej obchodnej komory na Slovensku a naplno som sa venoval rodine a dovolenke.

Po návrate z Vysokých Tatier do Bratislavy sme v polovici augusta odcestovali do Slovinska na pobyt v krásnom prímorskom hotelovom komplexe Emona, ktorý sa nachádza v strede cesty medzi mestečkami Portorož a Piraň. Do bazénov hotelového komplexu Emona napúšťajú vyčistenú morskú vodu, ktorá pomáha liečiť kožnú alergiu.

Vládna koalícia bola rozhádaná. Dzurinda bol v úzkych. Ani vo sne mi v danej chvíli nezišlo na um, že by sa Dzurinda v priebehu nasledujúcich dvoch týždňov rozhodol za aktívnej pomoci svojich poradcov a našepkávačov prikryť reálny problém nelegálneho odpočúvania tým, že sa pokúsi pozornosť slovenskej verejnosti upútať fiktívnou témou údajnej hrozby (židovského) protištátneho sprisahania, v ktorom mala hlavnú úlohu zohrať práve moja osoba.

2. augusta sa v denníku Sme opäť objavila správa, že britský magazín Jane´s Intelligence Digest kritizoval Slovenskú informačnú službu, tento raz pod vedením riaditeľa Ladislava Pittnera. Magazín upozorňoval svojich čitateľov, že Pittner vťahuje do práce SIS ľudí, ktorí mali v minulosti blízko ku komunistickej Štátnej bezpečnosti, v súčasnosti k ruským a ukrajinským spravodajským službám a dokonca aj k organizovanému zločinu.

Čo sa stalo v čase môjho pobytu v hotelovom prímorskom komplexe Emona som dokázal spätne zrekonštruovať až koncom roka, kedy sa 7. decembra 2003 na internete vďaka bezprecedentnému, dodnes neobjasnenému úniku objavila utajovaná výpoveď predsedu vlády SR Mikuláša Dzurinda pred generálnym prokurátorom Milanom Hanzelom, ktorú inicioval Dzurinda na základe vlastnej žiadosti. Pravosť textu Dzurindovej výpovede potvrdil 10. decembra 2003 dozorujúci prokurátor vyšetrovania kauzy (židovského) protištátneho sprisahania Dušan Kováčik. Novinári s cieľom pochopiť a objasniť slovenskej verejnosti to, či sú obvinenia, uvedené vo výpovedi Dzurindu opodstatnené, označili predmetnú kauzu slovným spojením „kauza skupinka“.

Podľa neskôr uverejnených dokumentov si predseda vlády SR vyžiadal dňa 18. augusta 2003 stretnutie s generálnym prokurátorom SR Milanom Hanzelom, aby mu  v pozícii oznamovateľa neodkladne nahlásil skutočnosti, o ktorých je presvedčený, že podrývajú základy štátu a že sú zdrojom neviazanej korupcie a obohacovania sa ľudí, predstavujúcich nebezpečenstvo pre štát a jeho politickú stranu SDKÚ.

S odstupom času sa Dzurindove výmysly a jeho zdanlivo nesúrodé “bľabotanie“ dajú už popísať s chladnou hlavou. V čom teda spočíval Dzurindov manéver?

V prvom rade sa Dzurinda potreboval zbaviť Ivana Šimka, spoluzakladateľa a jedného z vrcholných symbolov, reprezentujúcich volebný úspech SDKÚ. Šimko si totiž na kongrese SDKÚ v roku 2002 dovolil kandidovať na post predsedu SDKÚ proti Dzurindovi. Dzurinda bol v čase konania vnútrostraníckych volieb predsedu už skalopevne presvedčený, že SDKÚ patrí „jemu a len jemu“.

Ihneď po Ivanovi Šimkovi sa potreboval zbaviť Jána Mojžiša, neposlušného štátneho úradníka, ktorého on osobne nominoval na čelo NBÚ. Mojžiš bol totiž neprekonateľnou prekážkou na ceste k realizácii viacerých  štátnych zákaziek, ktoré mali získať súkromné firmy, odobrené Dzurindom (respektíve Palackom, či Miklošom). Aj v tomto prípade bol zrejme Dzurinda skalopevne presvedčený, že po víťazných voľbách v roku 2002 trh so štátnymi zákazkami patrí „jemu a len jemu“.

Problém spočíval v tom, že ani Šimka, ani Mojžiša obchodné hľadisko netrápilo. Preto bolo treba nájsť „tretieho“ (obchodníka), cez ktorého by Dzurinda prepojil Šimka a Mojžiša s trhom, na ktorom prebiehal medzi súkromnými firmami neľútostný konkurenčný zápas o získanie štátnych zákaziek.

Verejnosti mal byť tento Dzurindov manéver predložený ako Dzurindov nekompromisný boj proti nekalým praktikám „podozrivých“ skupín, existujúcich na trhu so štátnymi zákazkami. Prokuratúra mala následne začať proces kriminalizácie ním vytipovaných osôb, čo by zase jemu umožnilo zdôvodniť ich vylúčenie z konkurenčného boja na voľnom trhu so štátnymi zákazkami. Tým by sa „voľný trh“ (trh, otvorený pre všetkých) zmenil na „Dzurindom regulovaný trh, otvorený len pre jeho protežantov“. Tento manéver mal zabezpečiť ovládnutie trhu so štátnymi zákazkami a jeho podriadenie sa priamo Mikulášovi Dzurindovi. Vykázanie jednoznačnej veliteľskej pozície na trhu so štátnymi zákazkami malo byť zrejme zdrojom príjmov pre predsedu vlády a jeho „verných“.

Prepojením Šimka, Mojžiša a trhu so štátnymi zákazkami by Dzurinda „zabil dve muchy jednou ranou“. Totálne by si podriadil aj SDKÚ, aj trh so štátnymi zákazkami.

Tento Dzurindov manéver vyvolal koncom roku 2003 vládnu krízu, na konci ktorej sa vláda premiéra Dzurindu stala menšinovou a SDKÚ stratila v parlamente 6 poslaneckých kresiel. Dzurinda sa z tejto vládnej krízy nevedel dostať bez pomoci svojho dovtedy údajne najväčšieho „nepriateľa“ Vladimíra Mečiara, kriminalizáciou ktorého sa dostal v roku 1998 prvýkrát k moci. To donútilo Dzurindu, aby „politickú mŕtvolu“ Mečiara resuscitoval. Obrazne sa dá povedať, že pred zrakom užasnutej verejnosti vopchal Dzurinda nečakane Mečiarovi do zadku ako spľasknutej žabe slamku a nafúkol ho do potrebných rozmerov podporovateľa procesu rozšírenia Európskej únie a prijatia Slovenskej republiky za člena NATO. Samozrejme, Mečiar neopustil svoju odskúšanú obchodnícku stratégiu „niečo za niečo“. Dzurinda Mečiarovu obchodnícku stratégiu v tomto období  naplno prevzal, rozvinul a upevnil.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26