Miloš Žiak

Ako sa na Slovensku stavajú pamätníky
alebo Pravdivý príbeh Izraelskej obchodnej komory na Slovensku

Úvod

Občianske združenie s názvom Izraelská obchodná na Slovensku vzniklo v máji roku 2001. Jeho zrod nebol ľahký. Najskôr som sa bránil ponuke izraelských priateľov vytvoriť takúto občiansku iniciatívu ja. Potom odmietol vznikajúcej občianskej iniciatíve poskytnúť prázdnu značku s názvom Slovensko-Izraelská obchodná komora človek, ktorý ju mal zaregistrovanú na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, aj keď nemal žiadnu existujúcu obchodnú komoru daného typu. Nakoniec sa do nej kvôli nie najšťastnejšie zvolenému alternatívnemu názvu Izraelská obchodná komora na Slovensku zdráhali vstúpiť mnohí slovenskí podnikatelia, i keď boli priaznivo naklonení myšlienke priateľstva a obchodnej spolupráce so štátom Izrael, aby neboli zbytočne svojim okolím upodozrievaní, že majú zatajených nejakých židovských predkov, respektíve že sami sú len dobre utajení Židia.

Túto knihu venujem všetkým bývalým, súčasným aj budúcim členom a podporovateľom Izraelskej obchodnej komory na Slovensku s vďakou, že v ktoromkoľvek období jej existencie trpezlivo prispievali, prispievajú a verím, že budú naďalej prispievať k rozvoju priateľských a k prehlbovaniu vzájomne prospešných obchodných vzťahov medzi štátmi Slovenská republika a Izrael.

Kapitola 1.

Základný ekonomický zákon znie: „Čo je navyše, to nemôže chýbať“

Po tom, ako sa komunistický režim na Slovensku pre väčšinu občanov nečakane v novembri roku 1989 zrútil, začali sa postupne (po opadnutí pôvodnej eufórie z nadobudnutých perspektív) rozmrazovať staré, rutinné spôsoby správania sa občanov včítane vyrojenia sa predsudkov a resentimentov rôzneho typu, o ktorých mnohí predpokladali, že sú už len súčasťou muzeálnych zbierok. Počnúc túžbou po návrate sociálnych istôt, poskytovaných v prítmí policajného štátu až po oživenie stereotypných predstáv o vrodenej nepriateľskej povahe iných národov a rás na škále od umierneného národovectva po ničím nezastierané hlásanie rasizmu a xenofóbie.

Napriek otvorenému nesúhlasu mnohých frustrovaných spoluobčanov poskytoval smerom do budúcnosti priestor, vytvorený „udalosťami Novembra 89“, aj iný možný vývin, než len cúvanie. Na realizáciu tohto „iného smeru vývinu“ by sa ale musela najskôr sformovať vôľa dostatočne vplyvnej a odhodlanej skupiny ľudí, ktorí by si takýto alternatívny vývin želali, i keby len mimochodom.

Posledné roky komunistického režimu som patril medzi tých, čo pomáhali uvoľniť lavínu občianskej nespokojnosti. Nasledoval výbuch. Ten zmietol štyri desaťročia trvajúci monopol komunistickej moci (1948-1989), ktorý si vynucovala vládnuca Komunistická strana Československa na občanoch za pomoci represívnych zložiek štátu. V júni 1990 sa konali slobodné voľby.

O dva a pol roka neskôr, v novembri roku 1992, keď sa poslanci Federálneho zhromaždenia rozhodli ukončiť existenciu Českej a Slovenskej federatívnej republiky som pôsobil vo funkcii vedúceho Kancelárie prezidenta ČSFR so sídlom v Bratislave. Spoločný štát Čechov a Slovákov, ktorý vznikol v roku 1918, trval 74 rokov. Po prvýkrát bola kontinuita jeho existencie prerušená na šesť rokov v čase tesne pred vypuknutím 2. svetovej vojny (marec 1939). Československo bolo obnovené v roku 1945. Po druhýkrát – nateraz posledný – zanikol spoločný štát Čechov a Slovákov dňa 31. decembra roku 1992. 

Zápas o podobu režimu na osamostatnenom Slovensku sa v roku 1993 rozhorel s vysokou intenzitou a vášňou. Pokiaľ išlo o mňa, mal som len 33 rokov a ani ja som nemal v úmysle stať sa predčasne „človekom minulosti“. Skupina vedúcich osobností hnutia za ukončenie mocenského monopolu komunistickej strany (hnutia Verejnosť proti násiliu), ku ktorej som patril, najskôr svoj zápas vyhrala (dosiahla zrušenie mocenského monopolu komunistov a vypísanie slobodných volieb) a vzápätí prehrala (bývalí príslušníci komunistickej nomenklatúry a ich prisluhovači si obliekli rôznofarebné politické tričká, rozbili spoločný štát Čechov a Slovákov a uchopili moc v podmienkach parlamentnej demokracie, politickej plurality, voľného trhu a súkromného vlastníctva). Povedal som si: Nie je hanba prehrať, hanba je nebojovať.

Prvé vážne turbulencie v radoch víťaznej politickej sily (Hnutia za demokratické Slovensko, HZDS), v dôsledku politického pôsobenia ktorej zanikla Česká a Slovenská federatívna republika, sa prejavili do roka po zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Časť víťaznej politickej reprezentácie sa vracala nazad na Slovensko z orgánov federácie, kam bola len nedávno delegovaná, aby zastupovala slovenské záujmy na platforme spoločného štátu. Po návrate na malé Slovensko sa ukázalo, že nie je pre všetkých dosť voľných stoličiek a že tí, čo už na nich sedia, nie sú ochotní sa pomknúť. V zápase za svoje mocenské uplatnenie v politike najskôr táto časť politickej reprezentácie presadila na post prvého prezidenta Slovenskej republiky posledného predsedu Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky Michala Kováča (marec 1993). Následne vyvolala vo vnútri hnutia roztržku a vyslovila vláde premiéra Vladimíra Mečiara nedôveru (marec 1994).

Od nového predsedu vlády Slovenskej republiky, bývalého ministra zahraničných vecí Českej a Slovenskej federatívnej republiky Jozefa Moravčíka som dostal ponuku stať sa jeho poradcom. Pôvodne frakčný zápas vo vnútri Hnutia za demokratické Slovensko nadobudol celospoločenské rozmery a rozdelil slovenskú spoločnosť na dlhý čas na dva nezmieriteľné tábory: prívržencov osoby Vladimíra Mečiara a jeho odporcov.

Jozef Moravčík si dal podmienku, že po tom, ako prevezme po Mečiarovi post predsedu vlády SR musí byť urýchlene poslancami Národnej rady Slovenskej republiky odsúhlasený termín konania predčasných parlamentných volieb. V snahe získať pre svoj krok legitimitu priamo od občanov SR, teda neocitnúť sa v úlohe politického samozvanca, zradikalizoval Moravčík blížiacou sa predvolebnou atmosférou predčasných parlamentných volieb rozdelenú slovenskú spoločnosť na vysoký stupeň.

Parlamentné voľby sa konali dva dni: 30. septembra a 1. októbra 1994. Opäť ich vyhralo HZDS Vladimíra Mečiara. V nasledujúcich štyroch rokoch sa Mečiar ako predseda vlády zameral predovšetkým na upevnenie si vlastnej mocenskej pozície premiestňovaním majetku štátu do súkromných vreciek „seba a svojich verných“. Na túto vec mal Mečiar zrejme veľmi jednoduchý názor: Ak sa má na Slovensku začať budovať kapitalizmu, musí vzniknúť vrstva kapitalistov. A ako môže vzniknúť vrstva kapitalistov „zhora“ (direktívne)? Tak, že on (Mečiar) osobne určí, kto bude kapitalistom (vlastníkom „výrobných prostriedkov“) a kto bude patriť k mase proletárov („námezdných pracujúcich“).

Po skúsenosti z marca 1994 kedy vyslovili jeho vláde nedôveru práve „jeho verní“ Mečiar už ale nedôveroval takmer nikomu. Hľadal preto mocenský nástroj, ktorým by mohol kontrolovať aj súkromie a tajné myšlienky „svojich verných“, aby ich po tom, ako z nich prevodom majetku spraví vplyvných ľudí s budúcnosťou, udržal na uzde stoj čo stoj. To bol skutočný dôvod, prečo Slovenská informačná služba (SIS) urýchlene v roku 1995 zakúpila odpočúvací systém, schopný monitorovať telefonické hovory GSM. Mečiar sa neobával svojich zjavných oponentov, ale predovšetkým „svojich verných“. Keďže na odpočúvanie záujmových osôb nebolo možné žiadať zákonný súhlas sudcu (Mečiarovi „verní“ tým, že mali o svojej budúcnosti iné predstavy, než mal o ich budúcnosti Mečiar, predsa nerobili nič nezákonné) vznikla požiadavka vykonávať odpočúvanie „načierno“. Diera na úniky oficiálne nikým nekontrolovaných odpočúvaní, ktorá vznikla v rámci potreby predsedu HZDS Vladimíra Mečiara držať na uzde „svojich verných“, sa ale začala nebezpečne rozširovať. Možnosť nelegálne nasadiť odpočúvanie na záujmové osoby, vytipované podľa účelového kľúča, sa začala meniť v rukách príslušníkov spravodajskej služby, ktorí mali za úlohu zabezpečiť technický výkon nelegálneho odpočúvania, na výhodný obchodný artikel. Každý získaval kapitál, ako vedel.

Nelegálne odpočúvania, kombinované so zastrašovaním „odídencov z HZDS“ (ktoré vyvrcholilo vraždou Róberta Remiáša a únosom syna prezidenta Slovenskej republiky) nadobudli v rokoch 1995 až 1998 hororové rozmery. Opoziční politici neboli hrádzou, ktorá by zastavila túto hrozivo do výšky čnejúcu vlnu. Ukázali sa byť dokonale marginálni a impotentní. Médiá v tom zápase ostali odkázané samé na seba. Vládnuci politici cielene mlčali o tom, čo sa deje „za oponou“. Opoziční politici mlčali tiež. Sčasti preto, že sa báli o seba a svojich blízkych, sčasti preto, že sa báli Mečiara dráždiť, aby im náhodou neodmietol hodiť zo štátneho majetku aspoň ohlodanú kosť.

Opoziční novinári kričali do hrozivého komunikačného ticha o to hlasnejšie. Otáznou ostala miera kompetentnosti tohto kriku. Aj opoziční novinári boli manipulovaní a zavádzaní rozličnými protimečiarovsky podfarbenými spravodajskými hrami. Zameranosť „proti“ (Mečiarovi a jeho HZDS) bola verejnosti predostieraná ako základ dôveryhodnosti informácie. Stala sa apriórnym dôkazom nestrannosti. Z verejného diskurzu sa vytratilo vyvažujúce hľadisko „za a proti“.

Mediálny zápas s autokraticky grobianskym spôsobom výkonu moci, ktorý novinári premenovali na fenomén s názvom mečiarizmus, začal čoraz viac pripomínať zápas vo voľnom štýle podľa pravidla: chyť, zovri čo môžeš, udri, kopni ako vieš. Vecná diskusia o budúcnosti krajiny sa stala nemožnou.

Stránky: 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26